SUVERÉNNY MLADÝ MUŽ. Dlhé vlasy, pohodlné oblečenie. Otec troch detí. Človek, ktorý cez jednoduché veci posúva uhol pohľadu na život. Peter Vachler.
„Čím by bol český film bez diváka?" položil si rečnícku otázku producent, režisér a scenárista Peter Vachler na záver tohtoročného udeľovania cien Český lev v prvý marcový deň. Odpoveďou mu bol potlesk divákov.
Zviera v tiesni
Peter Vachler je zakladateľ a riaditeľ televíznych a filmových ateliérov v Prahe, zakladateľ a riaditeľ Českej filmovej a televíznej akadémie, tvorca celovečerného filmu Doblba! a mnohých relácií v českej televízii. Je spoluorganizátorom slávnosti udeľovania filmových a televíznych cien Český lev a Elsa a zakladateľ organizácie Zviera v tiesni, združenia na podporu vegetariánstva.
Z rozhovoru s Petrom Vachlerom sme vybrali dva príbehy pre čitateľov MY Liptovské noviny.
Ocko, všetko som pokazil
Myslím si, že žijeme v studenom pekle a celý rad duší si ho musí prežiť na Zemi. Na základe minulých životov, ubližovania ľuďom, zvieratám, prírode. Svet je absolútne spravodlivý a som o tom presvedčený. Preto sa domnievam, že tento stav nebude ľahko zmeniteľný. Nie je to pesimizmus. Naopak, je to optimizmus, lebo existuje recept, ako z neho von.
Pokiaľ v slovenskom a českom jazyku existuje krásne slovo pre túto planétu - Zem (foneticky po česky ze mne), môžeme premýšľať o tom, či chceme zmeniť svoje okolie alebo len sami seba.
Rozpoviem príbeh o štrnásťročnom priateľovom synovi, ktorý bral drogy. Raz chlapec spadol do rieky. Prvýkrát ho vytiahli, pri druhom páde sa utopil. Tragédia. Po troch dňoch mal chlapcov otec silný sen. Napísal ho na papier a vystavil vo výstavnej sieni v San Franciscu, aby si ho všetci prečítali.
Syn za ním v sne prišiel a vravel: „Ocko, všetko som pokazil. Viem, veľmi som sa nevydaril. Mal si o mňa strach. Viem to, ale chcem ti povedať, že po smrti všetko pokračuje. Je tu len jediná zmena. Ja som svoj život nezvládol, urobil som veľa zlých vecí, teraz stojím v obrovskej fronte a na jej konci je niečo, čo mi pripomína univerzitu. Predo mnou stojí veľa ľudí. Musíme na univerzitu znovu a ja ju musím dokončiť. Budem do nej chodiť tak dlho, kým ju nezvládnem.“
Jedna z tisícok ciest
Chcem povedať jeden obyčajný príbeh. Rozmýšľal som, ako mám vychovávať svoje deti. Medzi synom Teodorom a dcérou Valériou vznikol istý konflikt. Zasiahol som.
Po konflikte, keď sa pobili o nejakú hračku, som si vzal bokom dcéru a hovorím jej: „Valinka, skúsime malý, obyčajný test. Ľahni si do postieľky, pravú ruky si daj na čelo. Predstav si, že všetky tvoje slová idú cez tvoju myseľ, len cez tvoju hlavu. Povedz mi, čo povieš Tediskovi, keď ti bude brať hračku.“ Dcéra odpovedala: „Tati, nemôžem ti to povedať... Vyšklbla by som mu ju, strčila by som do neho a ešte by som mu dala po hlave.“ Hovorím: „To nie je veľmi pekné, Valinka. Skúsme druhú cestu. Polož si pravú ruku na srdce a slová veď cez srdce. Povedz mi ich.“
Ona sa zamyslela a usmiala sa: „Tedísko, požičaj si na chvíľu hračku a potom mi ju, prosím, vráť.“ Je to jedna z tisícok ciest a verím, že ju moje deti našli.
