Kuchynka ako dlaň a v nej diamantoví manželia. Lacko a Žofka Klepáčovci z Kvačian. On rozprával, ona ho pozorne sledovala, sem-tam sa usmiala, sem-tam prisvedčila. Zohratá dvojica. Zohral ju spoločný život. Nie ľahký, ale vždy si vedeli poradiť.
„Čo máme radi? Ticho. Mladí sú za inším, my zasa za inším,“ s potmehútskym úsmevom prezradil starý pán. „Keby sme boli s mladými vo vedne, už by sme sa nemali radi.“ Mladí – to sú Klepáčovie deti.
Ladislav Klepáč sa narodil v roku 1917, prežil päť režimov, vraj si matne pamätá na Franz Jozefa, ale aj Masaryka, pri Tisovi stál v pozore, druhú svetovú prežil v Poľsku. Dnes posedáva doma a veľa číta. Oči má veru dobré. Aj na naše stretnutie sa pripravil a mnohé z toho, čo zažil, si napísal. Bez problémov čítal z ťahákov.
Najviac sa jeho myšlienky uberali do histórie obce. Celý život totiž prežil v Kvačanoch, no nebol pre neho problém cestovať po celom bývalom Československu.
Spomínal cez príbehy
Svoje spomínanie poprepletal úsmevnými príbehmi: „Kedysi domy boli drevené. Mali len jednu izbu a kuchyňu, ktorú sme volali pitvor. Pri dome bola ešte komora na zemiaky, zrno a rôzne haraburdy. Z pitvora na povalu viedli schody. Tam spávali sliepky, lebo len tak si boli gazdovia istí, že im ich nik nepokradne. Raz sa jednej gazdinej stalo, že na raňajky navarila zemiaky. Dobre ich omastila škvarkami zo slaniny, položila na stôl a išla po chlapov, čo pracovali na humne. Zarozprávala sa a keď prišla do kuchyne, všetky sliepky sa na stole hostili. Ale keby aspoň slušne! Vyhrabávali len slaninu! Skríkla na ne a šikovne rukami pozhŕňala zemiaky do misy. Keď prišli chlapi, bolo všetko v poriadku.“
Páčia sa mu ženy
Ladislav Klepáč sa vraj necíti ešte starý. Len mu je čudné, že nedávno si v autobuse pýtal lístok nad sedemdesiat, dnes hovorí - nad deväťdesiat. Dokonca lekárke v Sielnici sa priznal k zaujímavej chorobe. Lekárka ju však musela z neho vytiahnuť. Vraj sa hanbil. Len povedzte, pobádala ho. „Choroba? Páčia sa mi ešte ženy," priznal Ladislav. Niet sa čo čudovať, jeho mamka sa v zdraví dožila deväťdesiatpäť rokov.
Moji chlapci, ako Ladislav volá svojich synov, by ho vraj iba vláčili po svete. Napriek vyjadreniu mu v hlase cítiť radosť. Naposledy bol s chlapcami a s manželkou na výlete v Strečne. Kým vraj ešte vládal, chodieval po Slovensku sám so svojou Žofkou.
Písala zaľúbené listy
Počas druhej svetovej vojny slúžil v Karpatoch na hranici. Listy, ktoré od svojho dievčaťa dostával, dokonca zakopal v Lupkovskom priesmyku. Pred niekoľkými rokmi sa dostal so Žofkou do nežného sporu, a tak sa rozhodli listy vyhrabať. Nenašli ich. Cestu na východ Slovenska zopakovali aj so svojimi synmi, ale nepodarilo sa im nájsť správny dub. Tak jeden z dubov na slovensko-poľskej hranici naveky schoval tajomstvá zaľúbených listov, ktoré prišli za slovenským vojakom poľnou poštou. „Od jedného dievčatiska som mal hŕbu listov,“ a pozrel po očku na svoju starkú.
Čo za nežný spor vypukol medzi manželmi? Vraj sa nevedeli dohodnúť, či z jednej zábavy šla Žofka domov sama alebo vo dvojici s iným mládencom. Ladislav Klepáč si totiž aj po rokoch spomína na úsmevnú príhodu, keď dostal inkriminovaný list od svojho dievčaťa. „Večer na rozkaze kričia: Klepáč, pošta. A všetci sa smiali, až sa krčili od smiechu. Potom list prečítali pred všetkými vojakmi. Smiali sa. V jednom liste bolo totiž napísané: Bola som v Matiašov-ciach na zábave, ale zo zábavy som nešla s nikým. Iba ja a Olinka a Janko a Ferko," zasmial sa i Ladislav. „Pára bola a ona napísala, že s nikým. Listy sme šli vykopať preto, že ona inšie tvrdí. Žofka sa hneď ohradila: „Ja som šla sama a oni traja za mnou."
K tomu správnemu dubu síce po rokoch netrafili, ale jeden v druhom toho správneho partnera našli. V útulnej kuchynke stále cítiť vzájomnú lásku a úctu.
Autor: DAGMARA
