RADKA BEREŠÍKOVÁ vlani na sklonku roka predstavila verejnosti svoju tretiu básnickú zbierku. Po knižočkách Štyri živly a Nočné raňajky (obe vydala vlastným nákladom v roku 2004), sú Rezonancie voľným pokračovaním básnickej výpovede mladej autorky, žijúcej v Ružomberku – Bielom Potoku.
„Keď som sa naučila písať na stroji, ešte v základnej škole, začala som literárne tvoriť. Písala som básničky, novely a poviedky pre školské časopisy, prišli prvé uznania a ceny, potom veľké víťazstvo v celoslovenskej súťaži s poviedkou. Mala som štrnásť rokov. Posilnená úspechom som sa sústredila už len na poéziu a v nej na reflexiu puberty, platonických lások, objavovania života,“ hovorí poetka, narodená v roku 1981, a spomína: „V druhej polovici deväťdesiatych rokov som prežila doslova explóziu písania. Tlak vyjadrovať všetko čo je vo mne poéziou, narastal. Výsledkom boli dve zbierky básní: o mne, o Bohu, o hĺbke môjho vnútra, o už nie platonickej, ale neopätovanej láske ku konkrétnemu mužovi. Vtedy som sa vyžívala v nenaplnenej túžbe byť milovaná. Tie verše sú o vykrvácaní z toho všetkého. Čas mnohé zahojil, básne ostali. Potom nastal posun v inšpirácii a príliv nástojčivejšej výpovede. Časy snívania nahradilo obdobie rozčarovania z reality. Ako dvadsaťpäťročná som sa vykuklila zo snov naplno si uvedomujúc bolestnú skutočnosť, obzvlášť krutú pre niekoho, kto je zavretý celé dni doma, odkázaný na snívanie. Zbierka Rezonancie je naplno o slobodnej duši, uväznenej v neslobodnom tele.“
Na začiatku nášho stretnutia bolo pár vymenených mejlov a četovanie cez internet, pretože stretnúť sa s Radkou Berešíkovou nie je jednoduché. Mladá poetka totiž od narodenia žije s ťažkým genetickým ochorením kože, ľudovo pomenovaným choroba motýlích krídiel. Obmedzený pohyb, život bez rúk, odkázanie na rodičov, súrodencov, priateľov. Život s ochorením, ktoré nedovolí ani len vyjsť si iba tak na ulicu, do záhrady, prejsť sa, vyvenčiť psíka, ale nezakáže vnímať, cítiť, premýšľať a tvoriť. „Moje básne nie sú o prozaickom trápení sa, ale o mojom neporušenom vnútornom svete. Ten vonkajší, ktorý ako keby pre mňa dlho nemal vôbec existovať, sa mi otvoril asi pred siedmimi rokmi vďaka internetu. Už neupadám do depresií, komunikujem, četujem a mejlujem si s desiatkami ľudí. Je to síce len virtuálna, ale predsa realita, na konci ktorej cítim niekoho živého a skutočného. Moju samotu odrazu naplní množstvo ľudí, stačí pohyb myšou a na klávesnici,“ hovorí poetka. Teší sa z objavovania hudby a klipov na internete, obľúbené skladby si pustí aj ako inšpiráciu pri rozhovore, fotografovaní, aj pri tichej tvorbe: „Nebude hudba prekážať?“ pýta sa, pripravená postaviť sa pred objektív, otočiť tvár do svetla, zapózovať v impulzívnej štylizácii, zatiaľ čo na monitore počítača beží klip od Nightwish a Radkinu izbu zapĺňa fínsky dynamický symfonický metal s čírym hlasom speváčky.
Ale v živote poetky nie sú dôležité len priateľstvá z internetovej siete (z ktorých mnohé časom nadobúdajú „reálnu“ podobu). „S poetkou Annou Uramovou zo Smrečian nás spája niekoľkoročné priateľstvo, ktoré má korene v jednom zo stretnutí mladých autorov poézie a prózy v liptovskomikulášskej knižnici. Anka mi venuje toľko času, radí mi, pomáha, spravili sme spolu rozsiahly rozhovor pre časopis Krjela, ktorý knižnica vydáva. Je mi príbuznou dušou, veľmi dobre ma pozná, a ja jej dôverujem, pretože naše priateľstvo je spojené našimi životmi a osudmi. Veľmi si rozumieme, podobne ako si ro-zumiem a priatelím sa s poetkou Annou Ondrejkovou. Napokon – obe mi pomohli i pri vydaní a prezentovaní zbierky Rezonancie,“ vraví Radka.
Napísať a vydať zbierku básní je jedna vec, iné je dostať knižku k čitateľom. Platí to aj o 500-kusovom náklade knižočky Rezonancie. „Nemám na to fyzické sily, organizačné schopnosti ani možnosť vziať pár výtlačkov pod pazuchu a obchádzať s ponukou kníhkupectvá. Kam ísť, za kým, kto poradí? Knihu som vydala čiastočne z príspevkov sponzorov a z vlastných peňazí, teraz ide o to, ako ju predať, aby sa vrátila aspoň časť nákladov. Lenže ako to spraviť, keď sa v tom nevyznám?“ trápi sa autorka, ktorá prvé dve zbierky jednoducho porozdávala.
Svet poetky Berešíkovej je svetom poézie a intenzívnej tvorby. Tvrdí, že básne na jej štvrtú zbierku sa približujú: „Už to nebude o smútku a nostalgii, ale o šťastí. Som pokojnejšia, pripravenejšia, dozrela som, teraz chcem písať o zotavenom srdci, tele aj duši, o tom, že som šťastná a naplnená životom.“
