Pretekár nesmie ani na chvíľu zaváhať, musí mať lyže a situáciu stále pod kontrolou, z jeho prejavu nesmie byť vidieť neistotu ani strach. Jedna veta z pravidiel pretekov v extrémnom lyžovaní. Riadila sa ňou i Ľudmila Fiaminová z Liptovského Mikuláša minulú sobotu na pretekoch Jasná adrenalín. Svah z Chopku zlyžovala prvá, skončila piata.
„Vyznávači rýchlej jazdy strmými svahmi sa stretávajú každý rok v Jasnej a tohto roku to bol ôsmy ročník adrenalínovej súťaže mimo zjazdoviek. Účasť pretekárov bola dobrá: 12 žien a 57 mužov lyžiarov a 6 snowboardistov, zo zahraničia prišli Rakúšania, Poliaci, Česi a Nóri,“ povedala Ľudmila. Súťaž mala začať v piatok 4. apríla kvalifikáciou, ale pre zlé počasie sa neuskutočnila. Pretekári nastúpili v sobotu rovno do semifinále. Štart bol v nadmorskej výške dvetisícdvadsať metrov s prevýšením tristodvadsať metrov a so sklonom trate štyridsaťdva stupňov.
„Najprv sme si všetci napozerali trať z protiľahlého svahu, potom zjazd do neznáma. Trať je totiž každý rok na inom mieste a organizátori ju vyberajú tak, aby nikto z pretekárov nevedel, kde je. Na trati platil prísny zákaz vstupu na svah štrnásť dní pred pretekmi.“ Hoci si Ľudmila vybrala na štart číslo trinásť, na trať nastúpila prvá: „Bolo málo snehu, na svahu trčalo veľa skál a ťažko sa v teréne orientovalo. Zvrchu nebolo vôbec nič vidno. Kde sa dá pokračovať? To si bolo treba zapamätať už pri prehliadke trate. Na trati sa musí pretekár pozerať, kam ide, v zlomku sekundy vyhodnotiť situáciu a rozhodnúť sa.“
Čo hodnotí komisia na extrémnom zjazde na neupravenom svahu vo vymedzenom priestore? Boduje spôsob, razantnosť a rýchlosť jazdy, plynulosť, štýl, aj to, či pretekár dal alebo nedal najavo svoj strach. „Nesmie byť vidno, že sa pretekár bojí, počas zjazdu musí byť sebavedomý. Aké boli moje pocity? Štartovala som prvá, spočiatku bola veľká hmla a trať z vrchu nebolo vôbec vidno. Nepríjemný pocit, strach, uvedomovala som si, že sa prvá vrhám do neznáma. Veľa pretekárov zablúdilo a muselo sa vracať naspäť alebo sa dostali na miesto, kde bol iba zráz bez možnosti pokračovať. Spadli. Ja som však do cieľa zišla, urobila som stopu a mnohí po nej neskôr zišli tiež. Videli sme však aj niekoľko veľmi odvážnych a razantných jázd s výbornou líniou v náročnom teréne zakončených skokmi zo skalných brál.“
Jednou z podmienok súťaže v extrémnom zjazde je vek. Osemnásť rokov. „Na preteky nastupovali lyžiari väčšinou vo veku stredoškolákov a vysokoškolákov, ich spôsob života je originálny a svojský. Veľa riskujú a veľmi dobre sa dokážu zabávať. Takmer každý z nich má za sebou niekoľko zlomenín. Medzi nim som bola pravdepodobne najstaršia,“ prezradila svoj vek – štyridsaťjeden rokov Ľudmila. „Kým som nemala syna, jazdila som agresívnejšie, dnes toľko neriskujem. Mám rada pokojnejšiu jazdu v nepoškvrnenom vysokohorskom prostredí. Je to krásny šport, keď si môžete užívať krásu prírody.“
Každý jazdec musí pred pretekom podpísať reverz, že si je vedomý rizika a pretekov sa zúčastní na vlastnú zodpovednosť.
K povinnej ochrannej výstroji patrí lyžiarska prilba, ochrana chrbta a biper - lavínový vyhľadávač. Ľudmila si na extrémne zjazdy mäkko nabalí batoh, aby jej v prípade pádu na skaly chránil chrbticu. V cieli alebo na protiľahlom svahu ju zvyčajne čaká manžel s päťročným synčekom. Drobec začína nachádzať v matke vzor a keby ho nestrážili, bez problémov by sa už dnes pustil do zrázu.
Autor: DAGMARA