Prívlastok fenomenálny prisudzujú médiá, odborníci na hudbu a fanúšikovia jazzu mladému, talentovanému a uznávanému českému jazzovému gitaristovi Davidovi Dorůžkovi. Hre na gitaru sa venuje od desiatich rokov.
Už ako štrnásťročný účinkoval s poprednými hudobníkmi na českej jazzovej scéne. Študoval skladbu a improvizáciu na Berklee College of Music a koncertoval po celom svete. Česká jazzová spoločnosť mu udelila cenu Talent roka (1995) a jeho prvý autorský album Hidden Paths získal Anděla ako platňa roka 2004 v kategórii jazz&blues. Nedávno mu vyšiel nový album Silently Dawning. A to je viac ako vážny dôvod na rozhovor so sympatickým Davidom.
Na českej jazzovej scéne sa pohybujete už štrnásť rokov. Máte dvadsaťosem.
Znamená to, že od štrnástich rokov hráte jazz?
Áno, už ako štrnásťročný som začal vystupovať v pražských jazzkluboch. Začalo to tak, že som raz išiel do jednej reštaurácie na jam session. Hudobníkom, ktorí tam hrali, sa páčilo, ako som hral a hneď ma prizvali do svojej kapely. Krátko na to som sa zoznámil s množstvom skvelých pražských muzikantov. Najdôležitejší pre mňa bol vtedy basista Jaromír Honzák a pianista Najponk.
Naozaj vám jazz ako hudobný štýl hneď sadol?
V desiatich rokoch som počúval rockovú hudbu, potom som začal chodiť na hodiny klasickej gitary. V dvanástich alebo trinástich rokoch ma rodičia vzali na koncert skupiny Oregon. Oni ma často brali na rôzne koncerty. Potom som objavil gitaristov Pata Methenyho a Wesa Montgomeryho. V tej chvíli mi bolo jasné, že sa budem musieť naučiť niečo o tom, ako sa v jazzovej hudbe improvizuje.
No áno, hovorí sa, teda Louis Armstrong povedal – jazz je, keď päťdesiatkrát zahráš to isté a stále inak. Je to tak? Ako by ste charakterizovali jazz všeobecne a jazz, ktorý hráte vy?
Je to tak. Jazzový muzikant nikdy nezahrá to isté rovnako. Pre jazz je typická improvizácia, ale je to improvizácia v rámci formy, napríklad namiesto jednej melódie vymyslíte inú. Rozhodne to nie je hudobná anarchia, ako by sa možno niekto domnieval. A ďalej, pre jazz je veľmi príznačná otvorenosť a schopnosť vstrebávať do seba vonkajšie vplyvy. Jazzová hudba, veľmi zjednodušene povedané, vznikla zmiešaním rytmických prvkov z Afriky s európskou melódiou a harmóniou. Už od začiatku bol jazz ovplyvňovaný množstvom inej hudby, s ktorou sa miešal, či už to bola hudba z Kuby, Brazílie, z Indie alebo trebárs rock’n’roll, hiphop a tiež klasická hudba stará sto rokov aj viac. Práve touto otvorenosťou a schopnosťou reagovať vždy na „prítomný moment“, na to, čo je práve aktuálne, je mi jazz blízky. Dnes má jazzová hudba nespočetne veľa tvárí, skoro toľko, že pojem „jazz“ trochu stráca význam. Hudba na mojom novom albume má veľa európskych, možno presnejšie, stredoeurópskych rysov. Nájdete tu rad rôznych vplyvov, z klasickej hudby, z ľudovej hudby, ale aj nejaké rockové prvky. Ale nechám už na každom poslucháčovi, aby si to sám niekde zaradil.
Vyšli vám dva autorské albumy. Čím sa aktuálny album Silently Dawning odlišuje od predchádzajúceho Hidden Paths?
Prvú platňu Hidden Paths som nahral v New Yorku s muzikantami, ktorí tam žijú a na rozdiel od Silently Dawning to bol album čisto inštrumentálny. Myslím, že nový album ma o niečo osobnejší ráz, tiež medzi týmito dvomi platňami uplynuli štyri roky, čo je dosť dlhá doba. Nazbieral som medzitým veľa nových skúseností. Celkove som sa, myslím, o dosť zlepšil, ako gitarista aj ako skladateľ. Už mám viac jasno v tom, čo presne v hudbe chcem a ako je možné dosiahnuť to.
Kedy a kde ste objavili poéziu Emily Dickinson? A prečo ste sa rozhodli zhudobniť práve jej verše? Viete o tom, že svoje básne písala tajne a počas života jej vyšlo len asi sedem básní? V jej pozostalosti sa našlo ale viac ako 900 básní...
Áno, mám jej kompletné dielo, je to veľmi hrubá kniha. Prvý raz som čítal jej poéziu pred pár rokmi, neviem už presne kedy. Neskôr som začal uvažovať o tom, že by som zhudobnil nejaké básne a spomenul som si na verše Emily Dickinson. Bol to presne ten druh poézie, ktorý som hľadal. Jej básne sú veľmi krátke a každé slovo má obrovský význam. Povedal by som, že je to taký druh básnického minimalizmu. Podobne pristupujem k hudbe. Nepíšem v skladbách veľa nôt, len pár tónov a pár akordov, ktoré sú obklopené priestorom alebo tichom. Pre mňa je veľmi dôležitá snaha o najkoncentrovanejšie vyjadrenie na malej ploche. V tom je Emily Dickinson nedosiahnuteľná.
Ticho je aj v názve vášho nového albumu Silently Dawning. Čo ste chceli týmto názvom naznačiť? Prečo ticho, prečo svitanie?
Svitanie je prevzaté z posledného verša básne Noc a deň Jiřího Ortena, ktorú som na CD tiež zhudobnil. A hudba pre mňa vždy začína a končí tichom. Bez ticha nie je ani hudba. Vlastne, jedným z hlavných zmyslov hudby pre mňa je, aby ma naučila „počuť“ ticho. A tiež niekedy hudbu vnímam farebne, ako striedanie svetla a tmy, alebo ako súmrak a svitanie.
Poznáte slovenskú jazzovú scénu? A koncertovali ste už niekedy na Slovensku?
Na Slovensku som hral len raz, asi pred desiatimi rokmi. Poznám však mnohých slovenských hudobníkov. Na Berklee College of Music som študoval s bubeníkom Martinom Valihorom, v pražskej Lucerne som hral na koncerte Ivy Bittovej a Idy Kelarovej, kde hralo veľa slovenských muzikantov – Ondro Krajňák, Rado Tariška, Majo Ševčík, Miriam Bayle. Občas zaskakujem v kapele Vertigo, kde hrá Rasťo Uhrík, Dano Šoltis a Oskar Török. Máte veľa veľmi talentovaných hudobníkov.
