Monika mala tridsať rokov, keď jej diagnostikovali rakovinu. Keďže nikoho v rodine táto choroba nestretla, nemyslela na nič zlé, keď si pri opaľovaní nahmatala hrčku v prsníku. Zbadala síce, že „ tam má niečo navyše,“ no nevenovala tomu väčšiu pozornosť.
„Rok som si to chytala. Myslela som si, že tam mám cystu alebo zdureninu, keďže som po pôrode mala zapálený prsník.“ Zdalo sa jej však, že hrčka rastie. K lekárovi sa, napriek tomu, vybrala až o rok. „Nemyslela som na nič zlé, veď nástenky boli plné informácií, podľa ktorých rakovina prsníka postihuje hlavne ženy v päťdesiatke.“ Bol to omyl. Hoci jej spravili punkciu a vzorku poslali na vyšetrenie, nikto jej nepovedal, že to môže byť začiatok konca.
„Zaujímavé bolo, že vyšetrenie bolo negatívne. Prsníkový chirurg mi i napriek tomu odporučil hrču odstrániť, tak som podstúpila operáciu.“ Nebolo jej divné, že výsledky dlho nechodili. Diagnózu si nepripustila ani vtedy, keď jej odporučili ďalší zákrok
„Ešte ani vtedy mi nedošlo, že je to rakovina, že mám ohrozený život a môžem zomrieť. Uvedomila som si to až pri recidíve a odstránení prsníka. Poslali ma na onkológiu a zrazu mi bolo všetko jasné.“ Udalosti nabrali rýchly spád a žena, s ktorou sa osud kruto zahral, musela nechať doma i dve malé deti. „Obdobie, keď som absolvovala chemoterapiu, bolo asi najťažšie. Mladšia dcéra vtedy chodila do prvej triedy. Až neskôr mi učiteľka prezradila, že v škole plakávala. Hoci sme sa o tom doma porozprávali, nemyslela som na to, ako ťažko to môžu prežívať deti. Hrozné bolo i stratiť vlasy...“ Hoci ju manžel ostrihal, vypadávaniu vlasov nezabránili. „Sedela som vo vani a tak, ako si ženy holievajú podpazušie, ja som si so žiletkou holila hlavu. Pamätám si, ako som plakala, že tak budem musieť chodiť medzi ľudí.“ Monika patrí medzi najmladšie ženy, ktoré sa stretli s rakovinou. „ Hnevám sa na každú ženu, ktorá nejde k lekárovi hneď a odkladá to. Ja som rok vedela, že niečo nie je v poriadku. Odkazujem každej: Choď čím skôr a nečakaj na nič!“ Osudom skúšaná žena si vypočula mnoho podobných príbehov a videla ťažko chorých ľudí. Je tomu už 8 rokov. Teraz je po všetkom, rakovina ju posilnila. Snaží sa držať i psychicky. „O deti sa staral manžel. Jednoducho, museli sme to prežiť...“
Oplatí sa žiť
Druhá Monika je takisto dôkazom toho, že rakovina je dnes už vyliečiteľná a zvládnuteľná choroba. „Desať rokov som bola pod lekárskym dohľadom, pretože som mala cysty prsníka. Pravidelne som chodila na kontroly a ultrazvuk, ale brala som to ľahkovážne. Raz pri kúpeli som si vyhmatala zatvrdlinku a prvá moja myšlienka bola, že je to niečo zlé.“ Ako opisuje, bol to iný pocit, preto sa vybrala k lekárke. Vyšetrenie nič neukázalo, mala ísť o pol roka na kontrolu. „Stále som si to skúmala, nedalo mi to. Bola som ešte raz na kontrole, ale bezvýsledne.“ Keďže jej kamarátku operovali v Bratislave, pomohla jej vybaviť vyšetrenie. Ani tam však nič nezistili. „Spravili mi teda punkciu, pre istotu. Keď som sa o týždeň informovala ohľadom výsledkov a dozvedela som sa, že tam niečo nie je v poriadku, zlomilo ma to.“ Nechápala, prečo sa to stalo práve jej. Po dvoch týždňoch jej nádor odstránili, takže mala šťastie, že bol ešte malý. Vzorom jej bola priateľka, ktorá i po roku zápasenia s rakovinou bola na tom relatívne dobre. „Z jej skúseností som sa poučila a počas vybavovania operácie som nemala čas myslieť na to najhoršie. Neskôr však na mňa doľahli myšlienky, že môžem i zomrieť. Nebála som sa smrti a toho, čo bude so mnou. Strachovala som sa o manžela a o deti.“ Našťastie, nemusela stráviť v nemocnici dlhší čas. Osudy ostatných ľudí s rakovinou v nej vyvolávali pocit, že je na tom podstatne lepšie. Nevešala hlavu. „Nebrala som to tragicky. Dúfala som, že to môže dopadnúť dobre.“ Aj v dedine, v ktorej žije, sa hovorilo o tom, že má rakovinu. Chcela im však ukázať, že nezomrie...
„Treba veriť, že človek vyzdravie. To je polovica úspechu. Samozrejme, závisí to aj od výsledkov. Netreba sa vzdať, treba bojovať.“ Rakovina Monike zmenila život i v pozitívnom zmysle. Prestala fajčiť, začala myslieť viac na seba, zmenil sa rebríček jej hodnôt. Je to možno nepochopiteľné, ale nemenila by svoj život s iným.
Nemôže to byť koniec
Päťdesiatnička Eva, vzhľadom na svoj vek, chodila pravidelne na preventívne vyšetrenia.
„Išla som k lekárovi, no zabudla som na mamografické vyšetrenie. Celú zimu ma prenasledovalo nutkanie napraviť to.“ Keď vyšetrenie absolvovala, nález bol už pozitívny. Všetko prebehlo veľmi rýchlo. Napriek svojmu veku brala všetko sviežo. „Myslela som, že pôjdem na operáciu, vyberú mi hrčku a bude to dobre. Primár kvitoval môj pozitívny postoj, no musel mi oznámiť, že je potrebné vykonať radikálnu operáciu. To ma zlomilo. S tým som nepočítala.“ Súhlasila s operáciou, pretože vedela, že musí bojovať. Jej život sa predsa nemohol takto skončiť. Aj ona sa bála o vnuka, o mamičku. „Najväčším problémom bolo, ako jej to povedať.“ Zo začiatku to bolo ťažké i v manželstve. No videla, že život ide ďalej bez problémov. „Ešte ani dnes sa pred manželom nevyzlečiem do pol pása, radšej sa otočím. Vidím však, že to berie v pohode a v jeho očiach som stále ženou. Sú ľudia, ktorí sú na tom podstatne horšie, bez rúk, bez nôh. Ja sa nemám prečo sťažovať.“ Ak človek myslí pozitívne a nepodľahne myšlienkam na smrť, rakovinu môže brať ako každú inú chorobu. „Dôležité je nepoddať sa, neplakať nad sebou,“ dodáva ďalšia bojovníčka.
Žien s podobným osudom je viac, ako si myslíme. Zvíťazili nad rakovinou a naučili sa vážiť si každý deň. Myslieť pozitívne im pomáha i návšteva pobočiek Ligy proti rakovine - Klubu Iris.
Autor: ANGELIKA PUKANECOVÁ
