V Bielom Potoku na kopci vedľa hlavnej cesty stoja vedľa seba dva domy. Karol Hromádka chodil do toho svojho kedysi cez dvor. Jeho suseda ho však ohradila dvoma plotmi a odvtedy chodí okľukou dookola cez lúku a pole.
„Keď sa chcem dostať domov, musím ísť asi pol kilometra po cudzích pozemkoch, cez lúku, ktorá má štyridsať majiteľov, lebo suseda mi odrezala jedinú prístupovú cestu k domu,“ povedal Karol Hromádka. Tvrdí, že dvor, cez ktorý chodieval, bol spoločný sto rokov a vysvetľuje: „Dom, v ktorom bývam, je rodičovský, narodil som sa tu a bývam tu už 63 rokov. Do jeho opravy som investoval dva milióny. Asi pred rokom a pol sa prisťahovala nová suseda a povedala, že chce ohradiť dvor. Hovoril som jej, že to je spoločný dvor, ako si ho môže ohradiť? Veď sa nedostanem do domu.“ Podľa Karola Hromádku chyba nastala vtedy, keď si jeho druhostupňoví bratranci osvedčili spoločný dvor a predali ho susede aj s domom. „Problém je v tom, že notárka nepozvala všetkých právnych nástupcov, lebo dedičom dvora a humna som aj ja a môj brat. Takže vlastne predali susede aj časť majetku, ktorý patrí mne a môjmu bratovi. A tak sa začalo naše trápenie. Musím aj s manželkou chodiť dookola alebo druhou stranou po rebríku a potom hore brehom. Dom je totiž postavený na strmom kopci, na skale,“ posťažoval sa Karol Hromádka. My sme však k jeho domu nešli po rebríku, ale dookola.
Pätnásťkrát na polícii
Prišli sme celí zablatení. „Aj do obchodu chodím často zablatená, potom sa im ospravedňujem. Keď prší, šmýka sa a ísť po tejto strmine ešte aj s taškami je dosť náročné,“ poznamenala pani Hromádková a jej manžel dodal: „Keď jej bolo zle, nemala sa k nám ako dostať sanitka. Problém dostať sa k nám má elektrikár, keď príde odpísať hodiny, smeti nosím vo vreciach dookola. Keď ešte neboli ploty, suseda dala na dvor kade, aby sme nemohli prejsť autom do garáže. Už dlho je prázdna, parkujem pri ihrisku. Každý piatok, sobotu nás suseda čakala s nadávkami, motykou, kamerou, fotoaparátom, búchala nám po aute, ohovára nás po dedine, vymyslela si, že ju napadol náš pes. Výkaly a všetok odpad vylieva na hnojisko, ktoré je asi osem metrov od nášho vchodu a niekedy je taký smrad, že sa nedá ani vyjsť von. Doteraz nemá ani žumpu, na dvore má latrínu. Stalo sa, že urobili potrebu aj na chodník, kadiaľ chodíme domov. Asi pätnásťkrát som bol vypočúvaný na polícii za porušovanie domovej slobody a vstup na súkromný pozemok, že ju napádam. Ale opak je pravdou, ona mňa napadla, tak som zavolal políciu aj ja. Predtým som v živote na políciu nechodil, s ostatnými susedmi vychádzam dobre. Sú to úžasné traumy. Bol som rozhodnutý obrátiť sa na ministra Harabína, lebo bola nečinnosť súdov a už som nechcel takto trpieť. Ale veci sa, našťastie, pohli dopredu a dú-fam, že sa čoskoro dajú do poriadku. Nechcem nič, len prístupovú cestu, aby som sa dostal autom do garáže. Ešte som veľkorysý, lebo som dedičom polovice susedinho humna a záhra-dy, ale na súd sme dali žalobu iba na tú cestu. Domáham sa iba prechodu k domu, chcem, aby odstránila ploty. Ale majú jednu výhodu. Odkedy tam sú, aspoň nechodím na políciu, nemôže ma žalovať, že vstupujem na jej pozemok. Už tri mesiace som nebol na polícii, predtým som tam bol aj dvakrát za týždeň,“ porozprával nám o svojich starostiach Karol Hromádka. Prezradil aj čo-to o svojom živote. Už štyridsať rokov pôsobí v Dolnom Kubíne, kde založil Základnú umeleckú školu Ivana Ballu a je jej riaditeľom. Ako vedúci folklórneho súboru Oravan precestoval kus sveta, hral vraj všetkým prezidentom - Novotnému, Svobodovi, Husákovi, Havlovi, Schusterovi aj Gašparovičovi. Hrá, spieva a primášu-je v Ľudovej hudbe Karola Hromádku. Ukázal nám cenu primátora Ružomberka za rozvoj hudobnej kultúry a propagáciu mesta, má aj sedem ministerských vyznamenaní za pedagogickú prácu. V Dolnom Kubíne je už dvadsať rokov poslancom.
Kto je obeť?
Chceli sme si vypočuť aj jeho susedu Máriu Havrišovú. Obe brány však boli zamknuté a nepo-chodili sme ani na druhý pokus. Napokon sa nám podarilo telefonicky sa skontaktovať s jej dcérou Katarínou. Diaľkovo študuje na vysokej škole sociálnu pedagogiku. Stretli sme sa v Ružomberku na Úrade práce. „Bola som zamestnaná, ale keď som doniesla péénku, dostala som výpoveď. Mám astmu a rôzne zdravotné problémy, pľúca mi fungujú iba na 39 percent. Problémy s pánom Hromádkom mi na zdraví nepridávajú,“ povedala Katarína a po- kračovala: „Dom v Bielom Potoku sme kúpili práve preto, že je tam lepší vzduch ako v meste. Kúpili sme ho aj s dvorom a humnom, máme na to list vlastníctva. Predtým v dome dlho nikto nebýval, takže pán Hromádka mohol pokojne chodiť cez dvor. Prekážalo nám, že jeho pes – boxer, voľne behá a robí potrebu na našom dvore aj pri dverách. My sme mali malého psíka, ktorý bol väčšinou v dome. Keď ho išla dcéra vyvenčiť na vodítku, boxer bol voľne pustený. Náš psík sa ho zľakol a dcére vodítko pomliaždilo malíček. Boli sme aj na chirurgii. Má osem rokov a báli sme sa ju púšťať samú na dvor. Sused často parkoval so svojím autom pred našimi dvermi, umýval ho tam, čo tiež nebolo veľmi príjemné. Preto sme dvor začiatkom decembra ohradili, ale ešte predtým sme mu povedali, že mu dáme kľúče, aby mohol prejsť cez dvor. Odmietol to. Ohovára nás po dedine, šíri klamstvá, že ho bijeme a ľudia mu to žerú aj s navijá-kom. Robí zo seba obeť, pritom obeťou sme my. Vyhrážal sa nám, búchal na dvere, nadával. Dal si žiadosť na súd, aby mohol prechádzať cez náš dvor, ale nepochodil. Práve naopak, mal súdny zákaz prechodu cez dvor, ktorý stále porušoval. Preto sme volali na políciu a natáčali to, aby sme mali dôkaz. Myslím si, že má dosť peňazí, aby si urobil inú prístupovú cestu. Ale nie sme také hyeny, aby sme nepustili sanitku, keby bol niekto chorý a nerobíme potrebu na chodníku. Máme síce záchod na dvore, ale robíme všetko pre to, aby sme mali konečne kúpeľnu a wc v dome. Žiadosť sme podali už vlani, čakáme na stavebné povolenie. Už pol roka máme v obývačke zloženú vaňu, umývadlo, obklady aj wc. Kade na dvore máme preto, že z nich chceme urobiť dočasne žumpu, kým neurobia prípojku na kanalizáciu. Veľmi nás mrzí, čo o nás pán Hromádka rozširuje, lebo to nie je pravda,“ zakončila svoje rozprávanie Katarína Havrišová a ponáhľala sa po dcéru do školy. „Vodím ju každé ráno do Ružomberka a naobed po ňu chodím. Chcem, aby mala čo najlepšie vzdelanie,“ dodala.
Rozhodne súd
Susedský spor riešil 7. apríla Okresný súd v Ružomberku. Pojednávanie trvalo viac ako štyri hodiny, ale súd zatiaľ nerozhodol. Predvolali svedkov a bude sa robiť dokazovanie. Karola Hromádku sme sa po pojednávaní spýtali na jeho dojmy: „Dúfam, že súd uzná, že ide o dedičstvo a že na druhom pojednávaní sa celá vec uzatvorí. Keď pani Havrišová povedala, že môžem chodiť zadnou bráničkou a vydláž-diť si cestu, aby som nechodil po blate, ponúkol som jej právnej zástupkyni pol milióna odmeny za to, ak vybaví inú prístupovú cestu, ako je tá, ktorá mi patrí, aby som ju nemusel ani vidieť a nemal problémy s políciou.“ A čo si o tom myslí Katarína Havrišová? „Sme obyčajní ľudia a svedomie máme čisté. Ale viete, ako to chodí. Pravdu má dnes ten, kto má moc, peniaze a vplyvné známosti. Čo môžu zobrať chudákovi? Iba česť.“
O stanovisko sme požiadali Igora Milana, vedúceho referátu oddelenia stavebného práva na Mestskom úrade v Ružomberku. „Ploty boli postavené bez ohlásenia drobnej stavby. Stavebný úrad začal správne konanie o dodatočnom povolení stavby, ale bolo prerušené až do rozhodnutia súdu. Po nadobudnutí jeho právoplatnosti bude stavebný úrad pokračovať v konaní. Vyzve stavebníčku, aby v stanovenej lehote predložila doklady o tom, že dodatočné povolenie oplotenia nie je v rozpore s verejnými záujmami. Dodatočné legalizovanie stavby podlieha vždy sankciám. Môžu byť do 10-tisíc korún.“
