NA KRAJSKEJ SÚŤAŽNEJ prehliadke činoherného a alternatívneho divadla
v Námestove triumfovali Liptáci. Čle-novia literárno - dramatického odboru Základnej umeleckej školy (ZUŠ) v Liptovskom Hrádku zvíťazili v oboch kategóriách, režisérka Renáta Kögelová získala aj cenu za réžiu a cenu primátora mesta.
Liptáci sa v Námestove predstavili s komédiou Mirandolína od Goldoniho a tragikomédiou Bankrot od Ostrovského. Obe hry režírovala Renata Kögelová a obe postúpili do celoslovenských súťaží. Keď vezmeme do úvahy, že literárno-dramatický odbor ZUŠ v Liptovskom Hrádku vznikol iba vlani vo februári, je to naozaj veľký úspech. Predstavenia sa páčili nielen porote a divákom v Námestove, ale aj v Liptovskom Mikuláši a Hrádku. Zahrali ich niekoľkokrát a vždy zožali dlhotrvajúci potlesk. Mladá režisérka Renáta Kögelová oprášila starú dobrú klasiku, do ktorej vniesla prvky nového videnia. V komédii o koketnej krčmárke Mirandolíne vystupujú postavy v bielych maskách, z ktorých sa naozaj práši. Renáta vysvetlila, že tým vlastne oprašuje starý spôsob videnia commedie dellarte. V Bankrote sa pre zmenu pozerá na príbeh rodiny očami matky.
Členovia literárno-dramatického odboru ZUŠ stihli minulý týždeň už tretiu premiéru. Prví ju videli v Liptovskom Mikuláši v Centre voľného času porotcovia súťaže v prednese poézie a prózy Hviezdoslavov Kubín. Na pre-miéru sme sa prišli pozrieť aj my. Renátu Kögelovú sme zastihli v nezvyčajnej situácii. Práve drobila do džbánu kuracie pečienky a ruky mala celé červené od krvi aj od farby. Bolo jasné, že to bude krvák. „A to je vegetariánka,“ poznamenal s úsmevom Vlastimil Papež, ktorý jej pomáhal. Keď sme ho videli o chvíľu, nespoznali sme ho. Na hlave mal copíky, bol namaľovaný, bosý a odetý v bielej plachte. Bosí, bieli a copíkatí boli takmer všetci herci, ktorí účinkovali v Erbenovej balade Dcérina kliatba. Iba smrť bola čierna. Na krku mala kríž, na zuboch strojček a krásne spievala. „Prečo si taká smutná, dcéra moja,“ spýtala sa matka. „Zabila som,“ odpovedala dievčina. O chvíľu mala tvár, ruky aj šaty červené a na krku slučku. Na zemi ležala detská perinka a papierová hlava, po chrbte behali zimomriavky...
Keď sme trochu spamätali z ľahkého šoku, vyspovedali sme režisérku Renátu Kögelovú. Herci sa medzitým išli umyť a prezliecť.
Prečo toľko krvi ?
Lebo som chcela, aby to bolo morbídne. Naše vnútorné hlasy, tie negatívne, ktoré nás ničia, sú totiž, podľa mňa, morbídne.
Predstavenie trvalo iba pár minút. Bola to iba ukážka?
Je to jedna z Erbenových balád, ktorú uvedieme 6. júna na Hrade v Liptovskom Hrádku. Pri-pravujeme viacero nielen Erbenových, ale aj ľudových balád, ktoré budú poskladané do mojej autorskej mozaiky. Na realizácii sa bude podieľať aj výtvarný a hudobný odbor hrádockej ZUŠ.
Ako ste sa dostali k divadlu? Čo ste vyštudovali?
Ešte študujem na Strednej umeleckej škole v Košiciach hudobno-dramatické umenie. Ale už mám dve stredné školy. Chodila som na stavebnú v Liptov-skom Mikuláši a na obchodnej škole v Bratislave som vyštudovala sociálne právo. Stavbárinu som chvíľu študovala aj na vysokej, ale odišla som, lebo som sa chcela venovať divadlu. Začínala som v liptovskomikulášskej ZUŠ-ke, kde ma viedla Silvia Antolová. Veľa ma naučila a som jej za veľa vďačná.
Študujete v Košiciach a učíte na ZUŠ v Liptovskom Hrádku. Ako to stíhate?
Je to „o hubu“, ale dá sa. Cestujem a učím sa vo vlaku.
Na základe čoho si vyberáte hry, ktoré režírujete?
Je to náhoda. Prídem do knižnice, hľadám niečo zaujímavé a vždy nájdem to, čo sa hodí hercom aj mne a určitým spôsobom sa na tom vnútorne poučíme. Nešpecializujem sa iba na jeden žáner.
Ešte predtým, ako ste v Hrádku založili literárno-dramatický odbor, ste v Mikuláši založili divadlo Rea a hrali ste v predstavení Čudná ženská. Čo sa stalo s Reou?
Divadlo Rea sme založili asi pred troma rokmi tri baby a názov vznikol zo začiatočných písmen našich mien. Nacvičili sme iba jedno predstavenie. Rea má momentálne pauzu.
Čo vás viac láka? Herectvo alebo réžia?
Oboje má čosi do seba. Pri herectve môžem trochu vypnúť, pri režírovaní skôr manipulujem ľuďmi, aby realizovali moje predstavy. Rada by som si niekedy zahrala, ale asi by potom divadlo stratilo hlavu alebo pätu (smiech). Ako herec by som asi nemala ten správny odstup.
Ako často nacvičujete, koľko členov a aké zloženie má literárno-dramatický odbor v Hrádku?
- Nacvičujeme podľa potreby dva, tri a niekedy aj päťkrát týždenne. Sú rôzne triedy, spolu nás je asi dvadsať a radi uvítame ďalších záujemcov. Najmladší člen má osem rokov, najstarší 45. Je to Vlastimil Papež. Spolu so synom Václavom boli prví, ktorí prišli na konkurz do literárno-dramatického odboru. Chodia k nám aj ľudia z Malužinej, Liptovského Petra...
„... a Nižnej Boce,“ dokončil vetu Samuel Karkošiak. Práve dorazil aj s ostatnými hercami už bez copíkov, namaľovanej tváre a v civile. Prišla aj pôvabná „smrť“ Terezka Uhereková. Dozvedeli sme sa, že Uherekovcov je päť súrodencov a až štyria hrajú divadlo.
Rozprúdila sa debata, z ktorej bolo cítiť, že herci si s režisérkou rozumejú. Často ich volá na pár teplých slov a začína vetou: „Bolo to dobré, ale..." Alebo: „Nerieš haluze a hraj naplno." A herci si jej slová berú k srdcu.
