DROBUČKÉ DIEVČATKO v ružovej postieľke. Celý jej svet sa na trinásť rokov zúžil len do jednej izby. Miška totiž prišla na svet s rázštepom chrbtice. Napriek tomu pôsobí šťastne a spokojne. Mamke tvrdí, že sa o ňu niekedy postará.
Michal odborným okom pozrel na Mišku vo vozíčku. Upravil stúpadlá na nôžky. Ukázal, ako pripevniť dosku z plexiskla na písanie, ako zabrzdiť, ako vozík polohovať. To už dievčatko urobilo velikánske oči od strachu. Neboj, Miška, neprevrátiš sa. Zvykneš si na vozík, ktorý ti otvorí svet.
Svetom Mišky Tkáčovej z Malého Borového je už trinásť rokov jedna izba na prízemí v rodinnom dome. Nábytok v izbe občas mamina Helena popresúva, aby mala jej dcérka zmenu.
„O Miške sme sa dozvedeli akoby náhodou,“ usmiala sa na dievčatko Jana Jakubčiaková z Komunitnej nadácie Liptov. „Rozhodli sme sa hneď konať, keďže mamke sa nepodarilo doteraz zaobstarať pre Mišku vozík. Urobili sme zbierku.“ Nieže by sa mamka Helena nesnažila. Nárok na prvý vozík od štátu vraj Miška nemala, ale našlo sa v minulosti pár „dobrákov“, ktorí začali zbierku. Keď získali od ľudí peniaze, zem sa za nimi zľahla. Nikto nevidel ani vozík, ani peniaze. Ktosi zarobil na nešťastí rodiny.
Nesedel ani jeden vozík
Chvíľu však trvalo, kým vozík pre Mišku dorazil k Tkáčovcom. Problémy ho sprevádzali od začiatku. Michal Crman s Marcelou Václavkovou - Konrádovou šiel za Miškou prvýkrát, ešte keď Liptov bol pod snehom. Nevyšiel do Borového. Musel zísť naspäť do Liptovského Mikuláša, kúpiť snehové reťaze a hor sa do kopcov. Vtedy viezol Miške na skúšku dva vozíky. Dievčatku ani jeden nesedel. Jej drobnučká postavička potrebovala špeciálne upravený, a tak nasledovalo meranie. Vozík napokon zhotovili v Amerike. Je polohovateľný, bude „rásť“ s dievčinou a najmä – dovolí objavovať Miške svet za dverami domu aj vďaka darcom, ktorí naň prispeli. Mnohí z nich Mišku nikdy nevideli, mnohí sú známi či priatelia rodiny. Dokázali spoločne nazberať takmer stošesťdesiattisíc na vozík. „Veľké a úprimné ďakujeme patrí všetkým," potvrdili takmer súčasne mama Helena a správkyňa KNL J. Jakubčiaková.
Ľudská závisť však zaúradovala aj v tomto príbehu. Keď sa rozchýrilo, že Miška bude mať drahý invalidný vozík, nasledovali telefonáty pani Helene, do nadácie i firmy, ktorá vozík zabezpečovala. Vraj prečo taký drahý, či by nestačil dievčaťu za sedemdesiattisíc. „Nestačil,“ nekompromisne povedal Michal Crman. „Miška má chorobou veľmi poznačené telo, ani jeden z vozíkov jej nebol dobrý. Museli sme ho dať vyrobiť na mieru jej telíčka.“
Hoci Michal robí s handicapovanými ľuďmi len vyše roka, pozná osudy vyše stopäťdesiat vozičkárov na Slovensku. S toľkými odkonzultoval nároky na invalidný vozík, toľkým ho aj domov dopravil.
Usmievala sa do slniečka
Doteraz mamka Mišku vozievala do dediny na detskom kočíku. Dievča podrástlo, nôžky z kočíka vytŕčali a telíčko v ňom bolelo. Keď mamka Mišku posadila na dvore do nového vozíka, dievčatko chcelo vidieť do dediny. Usmievalo sa do slniečka i na vozík, ktorý má niektoré časti červenej farby. A červená s ružovou to sú Miškine farby.
„Celé tehotenstvo s Miškou bolo v poriadku. Nikto netušil, že sa narodí postihnuté dievčatko. Starší syn Filip je zdravý,“ vrátila sa k situácii spred niekoľkých rokov mama.
Problémom sú prahy a cesta
Miške po čase v novom vozíčku zosmutnela, nespúšťala oči z mamy. Tá pochopila a preložila dievčatko do postele.
„Mamina, dačo mi kúp na pleť," prezradila Miškino prianie mama. „Vysvetlila som jej, že to, čo ju trápi na tvári, sa nazýva puberta." Miška sa vraj rada maľuje, nechty lakuje, v ružových šatôčkach vyzerala ako malá princezná. „Rada kreslím, ale učiť sa nevládzem, rúčky mám slabé," zdôvodnila si Miška nechuť k učeniu. Pri postieľke však leží hŕba časopisov, kníh a Miška je zvedavá na všetko, čo sa okolo nej a v jej dievčenskom svete deje. K Miške často prichádzajú kamarátky, šuškajú si o chlapcoch...
Má rada kuracie nohy, mamine koláče a psa Eda. Pôvodne sa volal Hugo, no Miška sa rozhodla pre nové meno. Edo naň reaguje a keď Miška vyšla na vozíčku von, radostne okolo nej poskakoval.
Problémom pre rodinu Tkáčovcov je strmá a zlá prístupová cesta, prahy a schody v dome. Súrne by potrebovali bezbariérový prístup domov.
Autor: DAGMARA