Ivan Broska zháňal lopúchový olej. Je vraj dobrý do fujary. „Keď ho do nej nalejem, má krajší zvuk. Ale nikde ho nemôžem zohnať. Už mám doma posledné zásoby, iba asi dva deci."
Obliekol si parádny liptovský kroj a na fujare zahral v Demänovskej Doline spisovateľovi Ladislavovi Ťažkému. Možno mohol byť naším prezidentom, keby neodmietol kandidatúru. „Prezidentovi som už hral, Michalovi Kováčovi, keď bol v Liptovskom Jáne. A mal by som hrať aj Ivanovi Gašparovičovi, ktorý má 10. mája prísť do Liptovského Mikuláša,“ usmial sa Ivan Broska. Keď hral na fujare, akoby sme sa zrazu ocitli na lúke, videli pasúce sa ovce, počuli zvoniť zvonce, cítili vôňu lesa, zvláštnu clivotu a – nech to neznie pateticky - aj národnú hrdosť.
Má aj detviansky a tirolský kroj
Ivan Broska vie hrať aj na píšťalke, jódlovať a vedel aj dvojhlasne pískať. Predviedol to Jožovi Pročkovi a televíznym divákom v relácii Nebo, peklo Pročko. „Ale teraz mi to už nejde, neviem tak pery zošpúliť. Už len hrám, jódlujem a spievam,“ povedal. Doma má päť píšťaliek, dve fujary a tri kroje – liptovský, detviansky aj tirolský. Najradšej má liptovský. Jeho súčasťou je parádny vyšívaný kožúšok a široký vyšívaný opasok. „Daroval mi ich jeden bača z Demänovej. Keď vystupujem v zahraničí, filmujú ho po centimetroch, tak sa im páči. Doma mám aj päť párov krpcov. Najstaršie majú vyše sto rokov, ale v tých už nechodím. Mám ich odložené na pamiatku,“ povedal Ivan Broska.
Hory sú jeho potecha
Muzicírovaniu sa venuje už 56 rokov. Bol pri založení folklórnej skupiny Poludnica v Závažnej Porube a dodnes je jej členom. Vystupoval s ňou v Holandsku, Dánsku, vo Francúzsku hral na fujare na Eiffelovke, v bývalej Juhoslávii v dedinke Jánošík aj v Novom Sade. Zaujímalo nás, kto ho naučil hrať na fujare a jódlovať. „Keď som mal asi 14 rokov, doktor Kusý mi dal fujaru, aby som sa na nej naučil hrať. Aj som sa naučil, úplne sám a bez nôt. Noty doteraz nepoznám. Fujaru som potom vrátil jeho manželke a kúpil som si vlastnú v Utekáči od pána Kubinca. Stále ju mám, ale musím ju opraviť. Druhú fujaru som si kúpil v Detve v Pstruži. Na nej hrám stále. Jódlovať som sa naučil tiež sám. Počúval som rádio Viedeň, tam jódlovali. Zapáčilo sa mi to, tak som chodieval do lesa a toľko som to skúšal, až kým som sa to nenaučil. Hory sú moja potecha. Tam sa mi najlepšie hrá aj spieva. Hocikedy si zoberiem píšťalku a idem si zahrať do lesa, niekedy aj o štvrtej ráno. Už som stretol vlka, diviaky aj medvedicu s mladými.“
Na Kriváň viezla fujaru helikoptéra
Ivan Broska hral veľakrát na Kriváni, Poludnici, Ďumbieri a na mnohých tatranských končiaroch. Kroj si niesol na chrbte v batohu, fujaru v ruke. „Raz mi ju na Kriváň viezla helikoptéra a spustila dolu na lane. Hral som aj v Demänovskej jaskyni, Javierovi Solanovi, bývalému generálnemu tajomníkovi NATO, skoro celej Varšavskej zmluve a nedávno vo vojenskej akadémii egyptským generálom,“ dozvedeli sme sa od Ivana Brosku. Keď sme sa ho spýtali, kde by si chcel ešte zahrať, či má nejaký sen, odpovedal: „Hral som už skoro všade, ale najšťastnejší som doma v našich horách.“
Fujara ho vraj zradila iba raz na svetovej výstave cestovného ruchu v Prahe. „Niečo sa do nej dostalo, zapchalo ju a zrazu prestala hrať. Ešteže sa to stalo až na konci programu.“
Pomaly, ovečky, hore dolinami
Jeho najobľúbenejšia pesnička je Pomaly, ovečky, hore dolinami. Ale ovečky nechová. „Nemohol by som ich zabiť, ja aj mravca obídem. Keď mi zdochne sliepka na starobu, zanesiem ju do lesa líškam.“
Ivan Broska je nielen dobrý muzikant, ale aj vyhľadávaný remeselník. Zblízka i zďaleka chodia za ním ľudia, aby im opravil šijací stroj. Je v tom naozaj majster. Takmer štyridsať rokov opravoval šijacie stroje v kožiarskych závodoch, bol sa školiť aj v bývalom západnom Nemecku. Okrem toho brúsi nožnice, veľké aj manikúrové.
Na záver Ivan Broska v redakcii zapískal, občas aj dvojhlasne, a zajódloval. Keď sme sa ho spýtali, ako to robí a či sa nejako špeciálne stará o hlasivky, povedal: „Nesmiem piť bublinky. Na hrdlo a na hlasivky je najlepší čaj alebo horúce pivo s medom.“
Autor: BEA
