„MOJA MAMA bola pre mňa od ranného detstva vzorom. Vnímala som ju ako úžasnú ženu a povedala som si, že budem ako ona,“ prezradila o mamke Márii Bodoríkovej jej dcéra Hanka.
„Páčila sa mi naša rodina. Bolo nás dvanásť detí a aj keď sme boli chudobná rodina, vždy bolo doma navarené. Nikdy sme, my deti, neboli hladné a špinavé. Ľudia sa otca často pýtali: „Štefan, čím ty tie deti živíš?“ Odpovedal s úsmevom - repou a kapustou. Jedlá boli chudobné, vždy sme mali len jedno, ale hustejšie,“ vrátila sa v spomienkach do svojho detstva Hanka, dnes sestra Júlia, predstavená Domu Charitas sv. Kláry v Liptovskom Mikuláši.
Osemdesiatpäťročná mamka Mária Bodoríková, rodená Palovčíková, pochádza z Oravy a zo siedmich detí. Svoje vychovávala väčšinou sama. Jej muž Štefan chodieval na týždňovky. Keď však ona mala päťdesiatjeden rokov a najmladšie dieťa osem rokov, otec náhle zomrel. V predvianočnom čase dostal infarkt. Júlia už bola z domu preč, najstarší z bratov, vtedy osemnásťročný Karol, mal ťažkú haváriu a ležal dolámaný v nemocnici. „Rozmýšľala som, že sa na nejaký čas vrátim z Rehole sv. Františka z Assisi domov k mame. Mali sme pole, bolo treba na ňom robiť. No mamka bola úžasná. Potešilo ju, že som jej pomoc ponúkla, ale povedala: „Ja verím, že Pánboh nám pomôžem, skúsim to sama.“ Z detí ostalo ešte šesť pri nej, piati sme už boli z domu preč, najstarší ležal v nemocnici,“ približovala osud mnohodetnej rodiny Hanka, dnes sestra Júlia.
Z mála peňazí vystrojila všetkým deťom svadby
Deti sa snažili mamke - vdove pomáhať zo všetkých síl. Chlapci, jeden ôsmak, druhý siedmak, sa chytili kosy a hoci kosenie jačmeňa bolo pre nich náročné, zvládli to. Mladý muž po havárii, napriek tomu, že mal nohu štyrikrát zlomenú a bola to otvorená zlomenina, rýchlo sa pozviechal a už na Vianoce bol na omši. Chcel pomôcť, preto sa vraj rýchlo zotavil. Pre všetkých však ostávalo tajomstvom, ako žena s toľkými malými deťmi situáciu zvládla. Veď vdovský dôchodok mala len 350 korún, pretože jej muž pracoval ako sezónny robotník. Rodina dostávala len sirotský. Preto mamka Mária po manželovej smrti začala pracovať na družstve. Robila tam päť rokov a vyhovovalo jej to. Ráno na družstvo, potom doma pri deťoch a na gazdovstve. Deti jej úžasne pomáhali. Najmladší syn Tonko s mamkou veľmi spolucítil. Pomáhal, kde vládal. Najmä práce v maštali si „prisvojil“. Ťažké obdobie pre neho nastalo, keď sa išiel učiť za murára do Žiliny. Raz po týždni v internáte sa vrátil v piatok domov a mama ho našla plakať: „Čo plačeš? Čo sa stalo?“ On na to: „Ja už nejdem do školy, chcem vám pomáhať.“ Všetky deti rodičom vykali, mamke vykajú dodnes.
No Orave bývajú veľké svadby. Ani u Bodoríkovcov nemohli byť menšie. Nie síce preto, žeby si potrpeli na honor, ale rodiny bolo dosť. Na každej svadbe sa zišlo sto až stodvadsať ľudí. Mamka Mária svadby svojich detí zorganizovala i zaplatila sama. Každému dieťaťu dala do vienka aj vkladnú knižku. Na nej najmenej dvadsaťtisíc korún. Zo sirotského dôchodku odložila. „Keď si raz sestra prišla od nej požičať peniaze – Mama, požičajte mi, veď ja vám ich vrátim, zasmiala sa – ja som si nikdy nepožičiavala. Len raz – ale trápilo ma to, aby som to rýchlo vrátila,“ zaspomínala Júlia.
Postupne ako sa deti vydávali a ženili, po svadbe chvíľu ostávali pri mame, potom sa osamostatnili. Niektoré deti Márie Bodoríkovej sa rozpŕchli do sveta, niektoré zostali v dedine. Na naj-mladšieho Tonka bola pravdepodobne najviac citovo naviazaná. Keď sa ženil a pred sobášom išli svadobčania k otcovmu hrobu, odpadla. Predstavovala si, že Tonko zostane ako jediné dieťa z dvanástich s ňou. Neostal, šiel za ženou do susednej dediny. Bolo to pre ňu ťažké. Tonko však chodieval za ňou často.
Nezatvára dvere na izbe, lebo chce počuť vnúčatá
Ako žije Mária dnes? V izbietke rodinného domu u dcéry Margity, ktorá mala rok po roku postupne päť detí. Mária jej s nimi pomáhala, a tak takmer celý život nezostala bez malých detí. Plienky prala ako mama i ako stará mama. Dnes už babka Mária nikdy neostávala bez detí. Vystrájajú pri nej, modlia sa s ňou ruženec, spávajú s ňou. Dvere svojej izbietky nezatvára. Má rada detský krik. Neprekáža jej, ona sa nechce zavrieť do svojho sveta.
Chvíľu však trvalo, kým Mária opustila domček, kde vychovala dvanásť detí: „Nechajte ma, ostanem sama.“ Nechcela z domčeka odísť, no ten vyhorel. Bolo to pre ňu ťažké: „Všetko, čo sme si s otcom nadobudli, o všetko som prišla. Čo Pánboh dal, to Pánboh vzal.“ Prijala osud pokorne. Na radosť vnúčat sa presťahovala. Povedali: „Ako dobre, že vám domček vyhorel, budete s nami.“ Teraz je spokojná.
Mária Bodoríková má problémy so srdiečkom i dychom. Najťažšie bolo pre ňu prijať, že už nemôže robiť. Izbičku má však oknom otočenú do dvora a všetko sleduje – statok, sliepočky, vidí, ako rodina robí na poli. Pozoruje, ako dcéra piatim deťom podelila hriadky s tým, že kedy si na hriadkach porobia, vtedy urobia, ale musia. Babka však keď vidí, ako sa vnučka na hriadke trápi, kričí: „Choďte jej pomôcť, čo ste ju tam nechali samú.“ Keď nemôže inak pomôcť, povie: „Doneste mi zemiaky, oškrabem ich v izbe.“ Vždy chcela pomôcť. Obdivuhodná žena.
„Som vnútorne spokojná, že domček vyhorel, aj keď sa už nemáme kde stretnúť na dedovizni,“ usúdila Júlia. „Som spokojná, že mama nie je sama. Určite by samotou trpela. Keď ju vidím, ako čaká na každé svoje dieťa a teší sa každej návšteve, každému telefonátu, ako otvára dvere, aby počula vnúčatá, je to radosť. Určite je ťažké pre všetky matky, ktoré na starosť žijú samé, byť bez svojich blízkych, ktorých očakávajú a oni stále nechodia, nepíšu ani nezavolajú.“
Niekedy nevedeli deťom prísť na meno, toľko ich bolo
Nebol pre Máriu problém zapamätať si mená dvanástich detí? „Ani mama, ani otec nám nikdy na prvý raz nevedeli prísť na meno. Vravievali - Hana, Mara alebo Helena, či čo si, poď sem,“ zasmiala sa Júlia, ktorá tiež zvláda mená svojich súrodencov tak, ako sa narodili: „Najstarší Jozef má štyri deti, Stanislav dve, Mária nemá deti a vzala si z ústavu chlapčeka, Jano má štyri, ja v Dome sv. Kláry dvanásť, aj keď biologicky ani jedno. Potom je Karol so štyrmi deťmi, Helena má tri, Štefan dve, (chvíľu rozmýšľala dlhšie), Gita päť, Tonko päť a najmladšia Monika tri. Tridsaťtri vnúčat, takmer tridsať pravnúčat. Všetci sme sa zišli na maminu osemdesiatku. Veľké a krásne stretnutie. Sila. Keď to videla najmladšia mamina sestra, hovorila, že mamke v dobrom závidí. Je dar mať veľa detí.“
Najstarší syn Jozef sa na oslave mamke prihovoril: „Mama, keby ste mi dali čokoľvek na svete, akékoľvek bohatstvo, naše stretnutie sa ničomu z toho nevyrovná.“ Deti s mamkou nezabudli poďakovať ani otcovi. „Všetci sme boli na cintoríne, poďakovali mu a modlili sme sa za neho. Bola to sila,“ konštatovala Júlia.
Vnúčatá sa jeden po druhom vydávajú, ženia. Mamka a babka Mária sa snaží ísť na všetky svadby. „Mne sa veľmi nechcelo ísť na ne a ona na nich spokojná. Dokonca ani domov sa jej nechce odísť. Mama, poďme už zo svadby domov, ona nie a nie. Povedala: Ja sa pozerám, ako sú šťastní, ako sa zabávajú, som rada, že majú dobré vzťahy. Mama vždy bola naučená na veľa ľudí okolo seba.“
„Moja mamina je krásna, spokojná a usmiata. Užíva si to, čo doteraz dávala svojim dvanástim deťom. Všetko sa jej na starosť vrátilo a z nej sa stala rozprávková babička. Často, keď si na mamku spomeniem, príde mi na um príbeh, ktorý som počula v kostole o matkinom srdci: Syn zabil matku a niesol jej srdce. Spadol, srdce mu vypadlo a on počul hlas: Synu, neublížil si si?“
Autor: DAGMARA