Ľubomír Kováč napísal prvých pár básní ako sedemnásťročný. „Vtedy som písanie poézie ešte nepovažoval za také dôležité, nepripisoval som mu žiadny význam.
Písal som len tak, pre seba a svojich najbližších. Dal som ich prečítať kamarátom,“ hovorí o svojich básnických začiatkoch.
Majster Slovenska
Poézii sa potom dvadsať rokov nevenoval, lebo mal iné záujmy. „Venoval som sa športovým aktivitám. Dlhú dobu som robil atletiku v Slávii UK Bratislava. Neskôr ma zaujalo vzpieranie, v ktorom som reprezentoval bratislavský klub Dunajplavba a bol som aj členom Armádneho strediska vrcholového športu Dukla Banská Bystrica. Hrával som tiež volejbal a zúčastnil som na niekoľkých pretekoch v zjazdovom lyžovaní,“ dozvedeli sme sa od Ľubomíra Kováča. Pripomeňme, že v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia sa stal majstrom Slovenska vo vzpieraní a s volejbalovým družstvom Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského (FTVŠ UK) v Bratislave skončil na akademických majstrovstvách vtedajšej Československej republiky na treťom mieste. Rekreačne sa Ľubomír Kováč venoval ešte aj plávaniu a hádzanej. Všestranný športovec po stredoškolskom štúdiu na všeobecno-vzdelávacej škole v Liptovskom Mikuláši, ktorú po presťahovaní dokončil v Martine, vyštudoval na FTVŠ UK v Bratislave telesnú výchovu a pedagogiku. Po skončení vysokoškolského štúdia pracoval ako asistent telesnej výchovy na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Tam pracoval do roku 1986, keď odišiel zo zdravotných dôvodov do dôchodku. Vrátil sa do Závažnej Poruby, kde s matkou a bratom žije dodnes.
Športovaním si mučil telo
Zaujímalo nás, ako sa Ľubomír Kováč dostal opäť k písaniu básní. „Dostal som sa do situácie, keď som si uvedomil, že by bolo treba urobiť niečo aj pre druhých, nielen pre seba. Tak som sa rozhodol, že začnem písať. Povedal som si, že nielen pánom farárom sa treba vyspovedať, ale o svoj vnútorný svet sa treba podeliť aj s ľuďmi, o ktorých mám tušenie, že by sa mohli poučiť aj z mojich chýb. Tak sa o to snažím vyše dvadsať rokov, odkedy sa opäť venujem písaniu básní,“ dozvedeli sme sa od Ľubomíra Kováča.
A aké vlastné chyby mal pán Ľubomír na mysli? „Doslova som si športovaním mučil telo. Týral som sa športom. Najmä pri vzpieraní to bolo najvypuklejšie. Pretože pri ňom bolo treba dodržiavať prísne stravovanie, zhadzovať kilogramy, niekedy vôbec nejesť. A bolo treba podávať výkony. Prišiel som na to, aj keď dosť neskoro, lebo som si bibliu prečítal až neskôr. Vlastne, až keď som začal písať. Až v nej som sa dočítal, že apoštol Pavol hlásal, že telesné cvičenie príliš duchu nepomáha. Rozhodol som sa teda, že si posilním ducha a vrátil som sa k svojim starým koníčkom: recitácii, spevu a k starej láske – písaniu básní.
Aj v prípade Ľubomíra Kováča platí, že stará láska nehrdzavie. Vyšli mu totiž už tri zbierky básní: Nad životom v roku 2002, Spoveď o rok neskôr a v roku 2006 zbierka Pod hviezdami. Štvrtá zbierka básní, Zo stromu poznania, by mu mala vyjsť v jeseni tohto roku. Napísal do nej 58 básní. „Básne v nej budú mať náboženskú tematiku a bude sa predávať na katolíckej fare,“ poznamenal autor. Hotových má aj vyše šesťdesiat básní pre deti do piatej básnickej zbierky, pripravené sú k nim aj farebné ilustrácie od akademického maliara Mladena Gugu a Jána Šmeringaia. „Ak sa nájdu sponzorské peniaze, vydal by som aj knižku o zvieratkách,“ zamýšľa sa nad budúcnosťou Ľubomír Kováč, ktorý napísal aj divadelnú hru. Je zo súčasného dedinského prostredia, má tri dejstvá a napísal ju pre osem postáv.
Chcel oživiť divadlo v obci
„Chcel som, aby ju zahrali divadelní ochotníci v Závažnej Porube. Kedysi tam bolo vynikajúce ochotnícke divadlo s dlhoročnou tradíciou, žiaľ, už zo pätnásť rokov v obci nefunguje. Pred tromi rokmi bolo sté výročie od zahrania Urbánkovej divadelnej hry Kamenným chodníčkom, ktorú režíroval môj starý otec Matej Kováč. Myslel som si, že pri tej príležitosti mohli v obci zahrať moju hru. Chcel som tak oživiť divadelnú tradíciu, žiaľ, nevyšlo to,“ spomína Ľubomír Kováč. Divadelnú hru chce ešte prepracovať. Ktovie, možno si ju v budúcnosti ešte budeme môcť pozrieť.
Nie všetci zrejme vedia, že Ľubomír Kováč, ktorý 8. mája oslávi šesťdesiate narodeniny, je bratrancom slovenského básnika Milana Rúfusa. Po kom v rodine zdedili talent? „Ktovie. Starý otec písal do novín, režíroval divadlá. Stará mamka vedela zaujímavo rozprávať krásne rozprávky. Z tej odnože je aj Milan Rúfus. Vzťah k muzike som zasa zdedil po mamkinom starom otcovi,“ odpovedal.
Činky Majstra nenadchli
Majster Milan Rúfus je od Ľubomíra starší o 20 rokov. „Od detstva bol náš Milko chorľavý, myslel som si, že by mu telesný pohyb mohol pomôcť pozbierať telo. Keď mal asi štyridsiatku a ja dvadsať rokov, pokúsil som sa ho pritiahnuť k športu. Vtedy som sa ešte športu naplno venoval. Doniesol som mu jednoručné činky nakladačky. Ale ostalo len pri pokuse. Hoci vtedy hrával volejbal, posilňovanie ho nenadchlo, nemal k nemu vzťah,“ prezradil nám Ľubomír Kováč. S Milanom Rúfusom, ktorý tiež pochádza zo Závažnej Poruby, ale už roky žije v Bratislave, nie sú veľmi v kontakte.
„Raz, dva razy do roka mu zatelefonujem, ale to je všetko. Recitujem však jeho básne na tradičnom podujatí Štebot v rodnom hniezde k výročiu jeho narodenín vždy v decembri,“ vyjadril sa Ľubomír Kováč. Raz naspamäť recitoval báseň List jednej žene zo zbierky Milana Rúfusa Až dozrieme. Bol to brilantný výkon, veď báseň má šesť strán textu a Ľubomír ju spamäti recitoval skoro pätnásť minút. A bez jediného zaváhania. „Mal som vtedy nervy, aby som nezabudol text. Nemal som totiž pri sebe ani zbierku, z ktorej tá báseň bola. Ale, našťastie, zvládol som to.“ Pýtali sme sa, či si báseň Ľubomír ešte pamätá. „Veru, viem ju, ale pre istotu by som si na vystúpenie zobral aj zbierku Až dozrieme."
Plánuje fotiť ruskou mašinou
Vráťme sa ešte k tvorbe Ľubomíra Kováča. Akými princípmi sa riadi pri písaní básní? „Princípy básnika charakterizuje v tvorbe pravdivosť. Úprimnosť k sebe. Ak je básnik úprimný k sebe, je aj k druhým. A keď tento spôsob tlmočenia verne dodrží, môžu sa jeho básne stať príťažlivé aj pre tých, ktorí ich čítajú. Myslím si, že je dobré, keď sa básnik pred tým, ako ide písať básničku, pomodlí aspoň kratučkú modlitbu v intenciách svojej viery. Či už je kresťan, moslim, budhista alebo vyznáva inú vieru.“
Ľubomír Kováč sa pri písaní inšpiruje ľuďmi okolo seba, deťmi, prírodou. Ako však hovorí, keď mu vyjdú tie básnické zbierky, ktoré už má pripravené, s písaním plánuje prestať.
„Ak budem mať peniaze na vyvolávanie filmov a robenie fotografií, chcem sa venovať fotografovaniu,“ hovorí o svojich plánoch. „Ale veď dnes sa už fotografuje digitálnymi fotoaparátmi a pritom netreba vyvolávať filmy,“ namietame. „Ja mám doma starú ruskú mašinu, ktorá je na klasické filmy. Robí vraj kvalitné fotografie, preto sa s ňou chcem bližšie zoznámiť. Horšie je, že mi nik nevie poradiť, lebo dnes s takým fotoaparátom už nikto nefotografuje. Ale dúfam, že prídem na to, ako s ním narábať. Chcem to skúsiť. Buď na to budem mať, alebo nie. Takže ešte neviem, či sa mi to podarí.“
Našou poslednou otázkou bolo, že ak sa pán Ľubomír pred písaním básní modlí, či sa prestane modliť, keď už básne prestane písať. Alebo sa pomodlí pred každým stlačením spúšte na tej ruskej mašine? „Keď prestanem písať, prestanem sa aj modliť,“ povedal s úsmevom a v očiach mu opäť zaihrala taká šibalská iskra, ako počas celého nášho stretnutia.
