Diamantovú Janského plaketu prevzala minulý týždeň aj Lýdia Székelyová z Liptovského Mikuláša. Bezplatne darovala krv šesťdesiatkrát. Michal Kotian diamantovú plaketu má už niekoľko rokov. Krv daroval 126-krát. Porozprávali sme sa s oboma.
Keďže dáma má prednosť, vyspovedali sme najskôr Lýdiu Székelyovú. „Pamätám sa presne na svoj prvý odber. Bolo to 21. marca 1978. Chcela som sa uliať zo školy, ale vykompenzovať to niečím dobrým, a tak som išla darovať krv. Vybrala som si povolanie zdravotnej sestry, lebo som chcela pomáhať druhým. Na oddeleniach som videla, že všade potrebovali krv. Aj keď je dnes medicína na vysokej úrovni a veda stále napreduje, krv je liek, ktorý sa nedá vyrobiť. Musí ho dať človek človeku,“ povedala Lýdia Székelyová. Spýtali sme sa jej, či ju niekedy zavolali na súrny odber a zachránila ľudský život. „Viackrát nás volali, keď súrne potrebovali krv. Ale nie vždy to dopadne tak, ako by sme chceli. Raz mi zavolali po nočnej službe. Nikdy som sa nezaujímala, komu dám krv, darcovstvo je anonymné. Ale počula som, že na internom oddelení leží mladý muž, ktorý je na tom veľmi zle a potrebuje krvné doštičky. O pár dní som sa dozvedela, že zomrel. Mala som čudný pocit. Moja krv mu síce nezachránila život, ale možno som mu ho aspoň trochu predĺžila. Možno stihol ešte niekomu niečo pekné povedať, s niekým sa stretnúť...“
Michal Kotian daroval prvýkrát krv z prozaických dôvodov. „Kúpil som si motorku a nemal som na benzín, tak som išiel darovať krv za peniaze. Vtedy dávali za jeden odber dvesto korún a liter benzínu stál dve koruny dvadsať halierov. Takže som mal za pol litra krvi benzínu dosť na dva mesiace. Potom som daroval krv dvakrát zadarmo a každý tretí odber za peniaze. Neskôr som dával krv už len zadarmo. Niekoľkokrát som daroval aj plazmu, čo sa počítalo za dva odbery,“ prezradil sympatický dôchodca a dodal: „V Bratislave ešte stále dávajú niektorí krv za peniaze, ale aj tak jej tam majú málo. Je to preto, že veľa Bratislavčanov chodí predávať svoju krv do Viedne, kde im za ňu zaplatia pekné peniaze. Neviem, koľko je to teraz, ale kedysi to bolo na naše peniaze asi sedemtisíc korún. Odberové miesta tam sú hocikde na ulici.“
Michal Kotian kvôli veku už rok krv darovať nemôže, ale v Slovenskom Červenom kríži pomáha, ako sa dá. Prednáša medzinárodné humanitné právo na stredných školách v Liptove, je členom predsedníctva Územného spolku SČK Liptov aj jednotky rýchlej pomoci v Liptovskom Mikuláši. Pomáhala napríklad pri povodniach v Bratislave a v prípade živelnej pohromy je pripravená pomôcť kdekoľvek na Slovensku. Je predsedom Rady starších mesta Liptovský Mikuláš a predsedom Jednoty dôchodcov v meste. S Lýdiou Székelyovou si mali čo povedať. Poznajú sa veľa rokov, spolu preberali zlaté Janského plakety a majú aj rovnakú krvnú skupinu. „Sme veľká rodina darcov. Kedysi bol v Mikuláši Klub darcov krvi, ale, žiaľ, zanikol. Je to škoda, boli sme dobrá partia. Pravidelne sme sa stretávali, robili rôzne akcie, organizovali odbery, robili zábavy aj s tombolou, hľadali sponzorov, chodievali sme na výlety. Kúpili sme si aj červené vínko, lebo je dobré na krvinky, len Kotian vytŕčal, lebo je abstinent,“ povedala s úsmevom pani Lýdia. „Je to pravda. Ako vojak som mal v posudku napísané: Napriek tomu, že je Slovák, nepije,“ zaklincoval Michal Kotian. Dodal, že kedysi dávali darcom krvi po odbere zadarmo dva deci červeného vína, obed, neskôr iba skromné občerstenie a teraz nič. „Darcovia krvi sú skromní ľudia. Nerobíme to pre peniaze, ani pre slávu. Jednoducho prídeme, darujeme krv a máme dobrý pocit, že sme niekomu pomohli,“ skonštatovala Lýdia Székelyová a dodala: „Chcela by som apelovať hlavne na mladých ľudí, aby sa nebáli darovať krv. Na oddelení sú milí ľudia, ktorí ich čakajú s otvorenou náručou, dobrou náladou aj humorom. Verím tomu, že každému človeku, ktorý robí dobre, ale aj zlé v živote, to raz bude niekde niekým zrátané.“
