ZATIAĽ, ČO V STREDNEJ Európe používali okolo roku 1900 niektoré mestá, ako napríklad Praha, Bukurešt i Bratislava, na verejné osvetlenie pomerne nebezpečný svietiplyn, v dolnoliptovských klimatických kúpeľoch Ľubochňa to bolo úplne inak.
Už od roku 1904 boli kúpele osvetlené ekologicky čistou elektrinou, vyrábanou vo vlast– nej malej vodnej elektrárni, ktorú vtedy volali hydrocentrála.
Bola na bystrom toku Ľubochnianky, ktorá má, posilnená viacerými prítokmi, pred obcou prietok 2,44 kubických metrov vody za sekundu. V minulosti to bola veľmi významná, umne riadená aglomerácia.
V Ľubochnianskej doline sa kvalitné drevo ťažilo od pradávna. Drevu svedčiace drsnejšie klimatické podmienky umožňovali výdatnú ťažbu guľatiny, ktorú na miestnu pílu zvážali furmani konskými povozmi. V zime na zvoz používali oplenové (dvojdielne) sane. Doprava to síce bola spoľahlivá a k drevnej hmote pomerne šetrná, no bola pomerne drahá a náročná na obsluhu nakládky.
Guľatinu prepravovali po riečke s dobrým spádom
Najmä kvôli vysokým prepravným nákladom pristúpil Lesný závod k najstaršiemu, ale aj jednoduchému dopravovaniu guľatiny - plavením po bystrej riečke s dobrým spádom. Pre zabezpečenie dostatočného množstva vody na plavenie boli v dvadsaťosemkilometrov dlhej doline postavené v roku 1812 dve záchytné priehrady: Vyšný a Nižný tajch. Zbierali vody potokov Rakytov, Blatná, Čierňavy, Salatín. Na zadržanie dreva pred ľubochnianskou pílou boli vybudované záchytné „hrable“. Veľkou nevýhodou takejto dopravy pre materiál bolo zníženie kvality dreva. Pripravené v taj– choch muselo pre prípadný nedostatok vody, a tým aj pre nízky, nesplavný stav hladiny Ľubochnianky, ležať aj niekoľko týždňov vo vodách priehrad. Voda vylúhovaním znížila kvalitu vlákniny, čo malo následok na zníženie predajnej ceny. Kvôli tomuto závažnému nedostatku úrady plavenie dreva v roku 1903 zastavili.
Úzkokoľajná lesná železnica vyriešila dopravu dreva
No ešte v tom istom roku, v máji 1903, lebo drsné podmienky doliny to skôr neumožnili, tento boľavý problém odstránili výstavbou úzkokoľajnej lesnej železnice. Tak sa vyriešil problém dopravy dreva, ktorú dosť často ohrozovali dlhotrvajúce suchá. Okrem dopravy drevnej hmoty tak vyriešili aj prepravu drevorubačov a ostatného obslužného personálu na pracoviská doliny. Lesná železnica bola elektrifikovaná na skoro dvadsiatich kilometroch. V roku 1904 sa účelne napojila na Košicko-bohumísku verejnú železnicu, vybudovanú v roku 1871. Vláčik mal na železničnej stanici Ľubochňa vlastnú vlečku s manipulačnou nakladacou rampou na drevo rôzneho druhu a rozmerov.
V máji roku 1903 začali budovať v Ľubochni komplex hydrocentrály, ktorú sprevádzkovali v roku 1904. Prívodný kanál zásoboval vodou vtokový objekt, odkiaľ šachtou, s dvanásťmetrovým prevýšením, prúdila voda do strojovne malej vodnej elektrárne s dvoma Francisciho turbínami, dvoma generátormi s výkonom 250 kilowatthodín a ešte jednou 50 kilowatthodinovou turbínou, pre potreby hydrocentrály. Generátory vyrábali elektrický prúd napätia 110 voltov. Okrem toho bol v hydrocentrále vybudovaný menič prúdu, ktorý striedavý elektrický prúd menil na jednosmerný s hodnotou 550 voltov. A práve tento prúd poháňal motory elektrických rušňov úzkokoľajky. Prevádzka hydrocentrály umožnila elektrifikovanie aj miestnej píly so štyrmi gátrami značky Nicholson, dvoma omietačkovými cirkulármi, ďalšími dvoma ako skracovačkami, elektrickou hobľovačkou a brusiarňou. Samozrejmosťou bolo osvetlenie tejto finálnej prevádzky. Malá vodná elektráreň dodávala prúd aj na lacné, ale najmä ekologické osvetlenie i privátne svietenie v obci.
Prevádzka elektrifikovanej úzkokoľajky v Ľubochnianskej doline bola nenáročná, pomerne lacná, bezproblémovo zásobovaná elektrinou z hydrocentrály. Drevom naložené oplenové vozne mali svoju váhu a dole dolinou išli gravitačným samospádom. V prípade väčšej poruchy uzavretého elektrického systému bol k dispozícii aj parný rušeň a od roku 1963 aj záložné dieselové lokomotívy značky RAB. V bočných doli– nách, ako napríklad Čierňavy, Rakytov a v doline pod Čiernym Kameňom, používali na manipuláciu s drevom dieselové lokomotívy nazývané gébusy.
Stredoeurópsku jedinečnosť zlikvidovali
Žiaľ, túto, prinajmenšom stredoeurópsku jedinečnosť, v roku 1966 zlikvidovali po viac ako šesťdesiatich rokoch zabehnutej prevádzky. Na zvršku lesnej železnice vybudovali Štátne lesy prepravnú údolnú autocestu. Bývalé ekologicky nezávadné zariadenie nahradili dymiace Škody 706 i novšie Tatry 111 a 138. Keď si uvedomíme, že sa v posledných rokoch mašinkou ročne prepravilo osemdesiat až deväťdesiattisíc kubických metrov guľatiny, bez najmenšieho náznaku škodlivých exhalátov, ľahko si potom spočítame, ako pri podobných množstvách zmenili ťažké, opotrebované nákladné autá ekológiu jednej z najvzácnej– ších slovenských dolín.
Veľa rokov potom celý úžasný ľubochniansky komplex chátral. „Nápomocní“ pritom boli tiež rôzni vandali a podnikavci. Čo nebolo privarené či zabetónované, všetko sa im hodilo. V roku 1987 prišla záľaha snehu a pod jej ťarchou sa preborila na malej vodnej elektrárni strecha. Časť prívodného kanála s legendárnou Bráničkou bola zlikvidovaná a použitá pri realizácii tréningového futbalového ihriska. Zvyšok kanála a priestor vedľa vtokového objektu slúžil miestnym ako smetisko.
Obnoviť objekt sa nepodarilo kvôli nedostatku peňazí
V osemdesiatych rokoch minulého storočia bola snaha obnoviť objekt hydrocentrály.
Na revitalizácii sa mali podieľať Štátne lesy, Endokrinologický ústav a obec Ľubochňa. Realizáciu vypracovaného projektu sa ale nepodarilo zabezpečiť, lebo na to neboli financie. Štátne lesy v roku 1988 obnovili strechu hydocentrály a zabezpečili to, čo z nej ešte ostalo, pred úplným zničením či likvidáciou.
V roku 1990 vydražil komplex hydrocentrály slovenský rodák, dnes švajčiarsky podnikateľ František Bobák. Po trojročnej sizyfovskej drine sa mu podarilo uviesť celý komplex do trvalej prevádzky. Toto zmŕtvych– vstanie sa konalo v máji pred pätnástimi rokmi.
Od mája 1993 je malá vodná elektráreň v automatickej prevádzke, väčšinou pracuje jedna turbína, ktorá dodáva do verejnej siete dvesto kilowathodín. Ak je v Ľubochnianke vody dostatok, pracujú obidve turbíny.
Autor: FRANTIŠEK DEJČÍK