S ÚSPEŠNÝM JAZZOVÝM Hammond organistom Ondřejom Pivcom sme sa už rozprávali o jeho albume Never Enough. Neuplynul ani rok a tento sympatický mladý muzikant, líder pražskej kapely Organic Quartet, vydal svoj ďalší, už tretí album – Overseason.
Ondřej odmalička hral klasiku na piáne a keď mal asi trinásť rokov, dostali sa mu do ruky nahrávky Carlosa Santanu, Eumira Deodata a Jimmyho Smitha. Začal sa o jazz zaujímať viac, a keď sa v roku 1999 presťahovali z Brna do Prahy, začal navštevovať letné jazzové dielne, kde spoznal mnohých skvelých muzikantov. Jazz si ho načisto podmanil. Ondřej hrá na Hammond organ, čo je veľmi zaujímavý, a dnes už aj zriedkavý, hudobný nástroj.
Album Overseason vznikol v New Yorku, kde si vlani v lete s bubeníkom Tomášom Hobzekom vyrazili len tak, „na skusy“. S Ondřejom Pivcom teraz hovoríme o jeho novom albume, aj o tom, ako a kde vznikal.
Ani nie rok po Never Enough vám vyšiel album Overseason. Čím sa od predošlého odlišuje?
- Myslím si, že na albume je určite počuť, že sme ho nahrávali o rok neskoršie. Predsa len sme sa s Tomáškom za tú dobu vari niekam pohli. No a tiež sme boli veľmi motivovaní celou tou situáciou. Nahrávať v New Yorku v dobrom štúdiu, s miestnymi top muzikantmi… o tom sa nám ani nesnívalo!
No jasné, mali sme asi začať tým, že album vznikal v USA, v New Yorku. Ale vraj ste tam s Tomášom Hobzekom nešli s úmyslom urobiť cédečko...
To bolo to posledné, čo by nám napadlo. Vlastne to, že sme tam nahrávali, bolo výsledkom niekoľkých náhod, ktoré išli za sebou tak, že nakoniec všetko dopadlo ako dopadlo. Od super štúdia, ktoré bolo k dispozícii, cez to, ako sme stretli skvelých muzikantov, až k tomu, že Petr Ostrouchov, majiteľ labelu Animal Music, mal miesto v edičnom pláne a chcel a mohol nás takto rýchlo vydať.
Ako ste sa zoznámili s hudobníkmi Langleyom a Frahmom a ako sa vám s nimi nahrávalo?
Gitaristu Jaka Langleyho som stretol pri bare v klube Smoke. Mám doma jednu jeho platňu, kde je na fotografii, takže som ho hneď spoznal. Nejako sme sa dali do reči a ja som mu dal naše cédečko, čo so mal so sebou. Veľmi som nedúfal, že to vôbec bude počúvať, ale na druhý deň som objavil e-mail ,,Call me, we should play, Jake” a telefónne číslo. Zavolal som mu a dohodli sme sa. Prišiel som k nemu domov do Brooklynu, kde má skúšobňu a celé popoludnie sme hrali štandardy. Keď ma potom viezol autom k metru, povedal, že by nebolo zlé niečo nahrať. Vtedy to vlastne zaznelo po prvý raz. Tá myšlienka na nahrávanie. No a saxofonistu Joela Frahma stretol Tomáš na jamsession v klube Smalls a zahrali si spolu. Keď sme potom išli za ním do klubu Next Door, kde hral, s tým, že by sme ho radi mali na platni, hneď súhlasil.
Povedzte nám, ako si mladí českí jazzmani užívali a čo výnimočné zažili v New Yorku?
Samozrejme, najväčším zážitkom bolo nahrávanie s Jakom a Joelom. Inak sme dosť často chodili na jamsessiony, ktoré sa v New Yorku konajú asi na piatich miestach každú noc od polnoci. Mali sme skvelé bývanie, vďaka našej známej fotografke Jane Křenovej. Bola práve v tej dobe v Prahe, a tak sme bývali v jej byte na 14. ulici medzi 1. a 2. avenue. Štrnásta ulica zo severu lemuje spodnú časť Manhattanu, ktorej sa hovorí Village a je v nej veľa klubov. Tak napríklad do FatCat sme to mali desať minút peši a práve tam majú okrem piána aj organ, takže tam som na jamsessiony chodil rád. A, samozrejme, mali sme možnosť vidieť veľa skvelých muzikantov v kluboch. Brada Mehldaua, Petra Bernsteina, Billa Stuarta, Kurta Rosenwinkela, Roy Hargrowa, Jeffa „Tain“ Watsa a veľa dalších.
Mali ste so sebou aj svoj organ?
Áno, mal som so sebou malý prenosný organ C1 od Clavia. Vedel som, že tam nejaký čas zostaneme a potreboval som cvičiť. Napokon sme ale niekoľkokrát aj hrali, takže som organ využil. V štúdiu som ale hral a nahrával na starom origináli Hammond B3 zo šesťdesiatych rokov, ktorý tam stál.
Autorom polovice, štyroch z ôsmich skladieb na albume Overseason, ste vy. Zložili ste ich v New Yorku?
Titulná skladba Overseason vznikla v New Yorku. Odtiaľ ten názov, je to zloženina slov overseas a season. No a tie tri ostatné skladby som mal už predtým.
Ktorá z nich je vám najbližšia a prečo?
To je ťažko povedať, ku kažej mám vzťah. Skladby, ku ktorým nemáme až taký vrelý vzťah, sa nakoniec vždy nejako vytratia z repertoáru alebo sa do neho ani nedostanú.
Povedali ste, že na jazzových hudobníkoch obdivujete, ako dokážu skomponovať pieseň bez slov a vedia, ako ju nazvať. Tak napríklad, čo vás inšpirovalo pri skladbe Beautiful Smile (Nádherný úsmev) a prečo ste ju tak nazvali?
(Smiech.) No, to som mal asi pol roka priateľku z Ameriky, ktorá študovala v Prahe. Mala úžasne krásny úsmev, tak som jej tú skladbu venoval. Ale odišla, vrátila sa domov, teraz si občas napíšeme mail.
Čo máte v pláne toto leto? Opäť sa vyberiete jammovať niekam za hranice Čiech?
Toto leto bude celkom veselé. V júni letíme hrať na festival do Atén, potom máme v pláne s pár muzikantmi vyraziť do Talianska na workshop, kde učí, okrem iných, aj Joey DeFrancesco, jeden z najlepších súčasných organistov, v júli letíme na festivalovú súťaž do španielskeho Getxa a v auguste sa rysuje šnúra po Bulharsku.
Autor: ANNA GUDZOVÁ
