„Extrémne lyžovanie dáva zmysel mojej existencii, bez neho by bol môj život ako chlieb bez soli. Dal by sa zjesť, ale nebolo by to ono, “ povedal Michal Oško.
Vlani zmaturoval na hotelovej akadémii v Liptovskom Mikuláši a odvtedy sa venuje naplno extrémnemu lyžovamiu – freeridu.
Ako ste sa k tomu dostali?
Bol som v slovenskej reprezentácii zjazdového lyžovania, ale keď som skúsil extrémne lyžovanie, už som pri ňom zostal. Dáva mi pocit slobody, adrenalín, úžasný zážitok. Je to lyžovanie vo voľnom, extrémnom teréne, mimo lyžiar– skych tratí. Jazdí sa však len za optimálnych poveternostných podmienok.
Čo na to treba okrem odvahy?
Mať vrodený vzťah k horám a dobrú lyžiarsku a ochrannú výstroj. Dôležitá je aj dobrá fyzická a psychická kondícia a trošku šťastia. Ale to je tak vari pri každom športe.
Ktoré strmé svahy v okolí ste zvládli?
Zišiel som Ďumbier smerom na Tále, Chopok najstrmším svahom, kde sklon dosahuje až 52 stupňov, zlyžoval som Dereše, Bory, Poľanu. V Západných Tatrách som zišiel z Plačlivého smerom na juh a Príslop okolo vodopádu až ku Žiarskej chate. Príkre svahy Príslopu hrozia lavínovým nebezpečenstvom, treba reálne zhodnotiť podmienky. Niekedy sa uteká aj pred lavínou. Inej cesty niet.
Utekali ste už pred ňou?
V Jasnej pred dvoma rokmi z Chopku smerom do Lukovej. Mal som šťastie, nedobehla ma (smiech). Niekedy si lavínu spustíme aj sami, aby sme vedeli reagovať, keby sa odtrhla náhle, nečakane.
Nemáte strach?
Strach má každý extrémny jazdec, no strach zabraňuje rýchlemu rozhodovaniu. Pri strmom zjazde treba v zlomku sekundy vyhodnotiť situáciu a konať. Rýchle, správne a presné rozhodovanie je základom odvážnej a razantnej jazdy v náročnom teréne. Pri vysokej rýchlosti rozhodujú stotiny sekundy. Zlé rozhodnutie môže lyžiara stáť aj život. Nikdy neslobodno preceniť sám seba. Najviac úrazov pochádza z únavy, nepozornosti, podcenenia poveternostných pod– mienok.
Výškové rozdiely prekonávate skokmi.
Áno, hľadáme skaly, z ktorých sa dá skákať, ale to len vo vysokej rýchlosti. Tu platí zásada: čím rýchlejšie, tým bezpečnejšie.
Nie je to zbytočný hazard?
Určité riziko existuje, no skúsenosťami sa dá eliminovať na minimum.
Aké sú vaše najväčšie úspechy?
Na Majstrovstvách sveta v Jasnej v roku 2005 som bol jedenásty, na Európskom pohári v Jasnej v roku 2006 tretí a štvrtý, v Slovinsku šiesty a tento rok vo Švajčiarsku v Davose piaty. Za úspech považujem aj to, že fotografujem a natáčam rôzne videá s profesionálmi. Moje fotografie sa občas objavia v časopisoch o extrémnom lyžovaní a na internete.
Aké máte plány do budúcnosti?
Extrémnemu lyžovaniu sa chcem venovať na profesionálnej úrovni. Prvoradé je zdravie a tiež sponzori. Ale ak chcem tento šport robiť profesionálne, potrebujem okrem krytia nákladov aj plat.
Čo robievate v lete?
Venujem sa motocrossu, zahrám si futbal a posilňujem. Za snehom cestujem do Švajčiarska, Rakúska, Francúzska a Talianska. Nedávno sme absolvovali expedíciu k Rilským jazerám v Bulharsku. Mnohí si myslia, že Bulharsko je len more, ale sú tam aj krásne hory. Najvyšší kopec v Bulharsku je vyšší ako náš Gerlach. Bývali sme na chate, kde bol iba jeden vlek. Navyše ho púšťali len cez víkend, takže sme museli hore šliapať. Posledné dva dni sme mali k dispozícii snežné skútre, ale je to finančne náročné. Náročnejší je už len heliskiing. Vrtuľník vás vyvezie na štít a potom je už všetko už len na vás. Vyskúšal som si to v Taliansku. Je to super.
(DM)
