PREMIÉRU DIVADELNEJ HRY Piťo, hraj! uviedli v liptovskomikulášskom Dome kultúry 10. mája v rámci osláv 160. výročia Žiadostí slovenského národa. Jej autorom je Peter Vrlík, ktorý si v nej aj zahral, režisérom Emil Hižnay.
V hre účinkovali mladí i skôr narodení matičiari a deti z detského divadelného súboru Slniečko. Matičiari ešte pred predstavením kráčali v divadelných dobových kostýmoch na čele sprievodu k pamätníku Žiadostí v Ondrašovej.
Hlavnú úlohu slávneho cigánskeho primáša Piťa stvárnil Eduard Madliak, jeho manželku Alida Hižnayová. Milan Stromko si zahral Hurbana aj učiteľa Kadavého, Hodžu hral Jozef Jurčina, zemana Lubyho Ladislav Dráb, maďaróna Blaškoviča Dušan Slovík, Sentivániho Vincent Urban, P. M. Bohúňa Ivan Bubelíny, G. F. Belopotockého aj husľového viruóza Hoffmana Marek Nemec. V hre účinkoval aj Matej Maršo, Martin Funiak, Ján Jaňák, Natália Gejdošová, Ivana Koreňová, Ján Pelach a Branislav Barborík. Zazneli v nej z cédečka aj slávne Piťove pesničky v podaní Viliama Farkaša, pri ktorých naskakovali zimomriavky. Atmosféru dokresľovali staré fotografie, ktoré premietali na veľkom plátne na pódiu. Predstavenie sa divákom páčilo a herci už dostali ponuky zahrať ho v Tvrdošíne a Svätom Kríži.
Po predstavení a dlhotrvajúcom potlesku sme sa porozprávali s režisérom, autorom hry a hlavným predstaviteľom.
Na slovíčko s režisérom
„Hlavným problémom bolo, že hru pôvodne autor napísal ako rozhlasový fíčer, čiže bolo treba dramaturgicky upraviť texty. Ďalší problém bol v tom, že účinkujúci sú alebo zamestnaní, alebo chodia do školy, takže bolo ťažké dať všetkých dokopy. Skúšali sme v menších sekvenciách, mali sme vlastne len dve generálky, kde boli všetci herci pokope – v Žiari a Závažnej Porube,“ povedal Emil Hižnay. Divadlu sa venuje niekoľko desaťročí, režíroval veľa divadelných pred- stavení, literárnych pásiem a kultúrnych podujatí. Prezradil, že vďaka divadlu sa aj oženil. „Hrali sme hru Prípad Adama a Evy. Bol to príbeh dvoch mla- dých ľudí, niečo na spôsob laterny magiky. Rátalo sa so živou účasťou divákov, ktorí hlasovaním rozhodovali, či sa majú vziať alebo nie. My sme s manželkou vtedy spolu chodili. Diváci väčšinou chceli, aby sme sa vzali, ale pár razy povedali, že nie. Tak aby sme svoj osud nevystavovali hlasom divákov, rozhodli sme sa, že to urobíme naozaj a navždy.“
Husle predtým nedržal
Eduarda Madliaka sme sa spýtali, či vie hrať na husliach a čo má s Piťom spoločné. „Husle som nikdy nemal v ruke, nie som muzikant, ale maliar natierač. A čo mám s Piťom spoločné? Možno dávať to dobré zo seba. A ešte niečo. Ani on, ani ja nepoznáme noty,“ povedal s úsmevom Eduard Madliak a zaspomínal na svoju prvú hru. „K divadlu ma doviedol pán učiteľ Mudrončík a som mu za to nesmierne vďačný. Moja prvá hra bola rozprávka o veselom hrobárovi. Mal som asi osem rokov a hral som toho hrobára. Od začiatku som väčšinou hrával starších ľudí.“
Divadlu sa Edo Madliak venuje už polstoročie a stvárnil množstvo postáv. Ktorá je jeho najobľúbenejšia postava a najúspešnejšia hra? „Najobľúbenejšiu postavu nemám, ale rád hrám ľudí, ktorí niečo vytvorili pre tento národ a zaslúžili sa o voľačo dobré. Chcel by som im vzdať hold, ale nie ich napodobňovať. Nerád napodobňujem, snažím sa dať len to, čo je vo mne. Najúspešnejšia predstavenie sa volalo Čestné mušketierske. Keď som sa od režiséra Hižnaya dozvedel, že v ňom budem hrať Dartaňana, bol to pre mňa šok. Šermovať som nevedel a spočiatku sme sa báli aj bližšie k sebe priblížiť. Ale horšie bolo, že som musel spievať. Keď som prvýkrát počul vlastný hlas z reproduktora, tak som sa hanbil, že som ušiel. Ale povedali mi, že nespievam falošne. Nakoniec to bola najúspešnejšia hra a postúpili sme s ňou na celoštátnu súťaž do Bechyne. Bolo to tuším v 83. roku, vtedy sme pôsobili ešte pod vojenskou školou. Nevyhrali sme síce, ale keď mi predseda vtedajšieho národného výboru v Bechyni odovzdával diplom za herecký výkon, povedal: „Vy ste vyhrali u ľudí.“ U poroty to vyhrala politická hra Kôň pre diktátora.“ Edo Madliak sa divadlu venuje aj v Liptovských Revú-cach, hrá aj režíruje. Na otázku, či radšej hrá kladné alebo záporné postavy, odpovedal: „Som všestranný. Robíme komédie aj tragédie. Ťažšie je, podľa mňa, ľudí rozosmiať, skôr si hádam poplačú, keď je niečo smutné alebo dojímavé.“
Bol jeho srdcu blízky
Autor hry o Piťovi Peter Vrlík hral richtára Nižného Huštáku. „Piťo je môjmu srdcu blízky, spolu s Lacom Paškom sme pred niekoľkými rokmi urobili o ňom brožúru. Pôvodne som hru písal ako rozhlasovú, bola kratšia, takže som musel niektoré výstupy dopisovať. Chcel som, aby v nej hral rómsky muzikant a rómske deti, ale neviem, či by chodili na skúšky. Nechceli sme riskovať a naháňať ich niekde po osade,“ povedal Peter Vrlík. Napísal aj divadelné hry o Hodžovi a Jankovi Kráľovi, ktorého si aj zahral.
„Na Vianoce píšem pre Ploštínčanov, teraz som pre nich zdramatizoval povesť o Rohačke. Urobil som pár dramatizácií pre deti, niektoré rozprávky, napríklad Psota a Salaš na Čertovici. S Petrom Vítekom sme napísali knihu Z liptovskej truhlice, pripravuje sa druhé, rozšírené vydanie. Dostal som už grant z ministerstva kultúry, 80-tisíc a musím pozháňať ešte ďalšie tisíce od sponzorov. Koľko zoženiem, toľko zoženiem,“ skonštatoval neúnavný matičiar.
Autor: BEA
