Kapitánkou basketbalistiek MBK Ružomberok v uplynulej sezóne bola Lucia Kupčíková.
Dvadsaťtriročná, 186 cm vysoká krídelníčka, ktorá do Ružomberka prišla pred dvoma rokmi z Popradu, kde aj svojho času robila svoje prvé podkošové krôčiky. Ide o slovenskú reprezentantku, ktorú v klube nikto inak neosloví ako Lula. Taká je totiž prezývka tejto sympatickej a skromnej dievčiny, ktorú zdobí úprimnosť a snaha vždy čo najviac pomôcť kolektívu.
Ako ste sa spod Tatier dostali do Ružomberka?
- Viem, že vtedy záujem o mňa prejavil tréner Marian Svoboda. Keď som prišla do Ružomberka, na tréningoch sa dlhšie schádzalo len pár hráčok. Všetko išlo o Slovenky, na príchod zahraničných sa iba čakalo. Neskôr sa však vytvoril viac–menej medzinárodný kolektív.
Skúste porovnať vašu prvú a druhú ružomberskú sezónu.
- Tá prvá sa niesla v znamení pozorovania cudziniek. Zahraničné hráčky boli jednoznačne preferované, ony museli za každých okolností hrať. Netvrdím, že to neboli kvalitné basketbalistky, lenže akoby v družstve absentovala pravá súdržnosť. V predchádzajúcej sezóne to bolo viac o slovenských hráčkach a o lepšom kolektíve.
V sezóne 2006/2007, ktorú ako tréner začal Marian Svoboda a dokončil Csaba Déri z Maďarska, bolo v ženskom tíme MBK až šesť cudziniek – Uhrová, Maximovičová, Ivančevičová, Perovičová, Williamsová a Nerová. Čo poviete, bolo to silnejšie družstvo ako v ročníku 2007/2008?
- Na takúto otázku sa mi veľmi ťažko odpovedá. Jednoznačne väčší basketbalový duch zdobil nový kolektív. Ten skutočne dokázal ťahať za jeden koniec povrazu, keď spoločný záujem nadradil individuálny. Keď sa v mojej prvej sezóne v Ružomberku vypadlo z Európskeho pohára FIBA, nastalo obrovské sklamanie a zrazu akoby nič iné neexistovalo. Z viacerých hráčok vyprchala motivácia a viac–menej sa iba čakalo na finále extraligy. Teraz to bolo inak. Družstvo išlo od zápasu k zápasu a tešili sme sa z každého vydareného zápasu či úspešného výsledku. Bolo to fajn. Aj ja som mala z tohto ročníka oveľa lepší pocit ako z toho minulého.
Opäť však v ženskom kádri nastanú zmeny. Do svojej vlasti sa vrátili Američanky Wilsonová a Okonkwová a Valencii sa upísala Palušná. Ako vnímate túto situáciu?
- Podľa mňa, gro tímu zostalo. Zahraničné hráčky zvyknú prichádzať zväčša na rok, maximálne na dva. Ide im o to, aby spoznali novú krajinu, jej kultúru, zahrali si európsku súťaž a, samozrejme, aj si zarobili nejaké peniaze. Čo sa týka Palušnej, ide o mladú perspektívnu hráčku, ktorá dostala zaujímavú ponuku. Ja si myslím, že ružomberský klub sa vybral dobrou cestou, keď značný priestor dáva mladým basketbalistkám.
Vy ste ešte počas rozbehnutej sezóny podpísali s MBK zmluvu aj na budúcu sezónu. Čo vás k tomu viedlo?
- Vytvorené podmienky, dobrý kolektív a klub, ktorý mi umožňuje zároveň aj študovať. Navštevujem totiž Katolícku univerzitu, na jej detašovanom pracovisku v Poprade študujem manažment.
Môžete nám prezradiť váš najbližší program?
Momentálne sa venujem škole a rodine. V pláne je aj nejaká dovolenka a potom azda príde opäť i pozvánka do slovenskej ženskej reprezentácie.
