DVA PRAMIENKY zviazalo priateľstvo. Detský folklórny súbor Pramienok z Liptovského Mikuláša si totiž na Detskom folklórnom festivale v roku 1995 vo vojvodinskom Kysači našiel domáci súbor s rovnakým názvom. Mikulášania Pramienok z Vojvodiny pozvali ešte v tom istom roku na Folklórny festival pod Chočom v Lúčkach a priateľstvo silnelo.
Nielen medzi súbormi, ale aj medzi jednotlivými členmi a ich rodinami. Naposledy sa stretli koncom apríla, keď vojvodinská dedinka Selenča oslavovala 250. výročie svojho založenia a 15. výročie vzniku svojho Pramienka. Na oslavy pozvali mikulášsky Pramienok, a tak tanečníci, hudobníci, niekoľko rodičov s vedúcou súboru Mariannou Nahálkovou a tanečnou pedagogičkou Michaelou Košovou strávili vo Vojvodine niekoľko dní. Deti tak, ako je to zvykom po celé roky spolupráce, bývali v rodinách. Aké boli ich postrehy?
Veronika Gregušová: „V Selenči som už bola tretíkrát. Najviac ma zaujali ich veľmi bohaté kroje s množstvom sukní. Selenča je slovenskou dedinkou vo Vojvodine a nemyslím si, že by tam žili vo veľkom blahobyte."
Patrícia Gábrišová: „V selenčianskej rodine som mala dve kamarátky, všetci boli ku mne veľmi milí. Tiež sa mi páčili kroje, ale aj pestro vymaľované domy.
Katka Kováčová: „Bola som v Selenči trikrát, prvýkrát som bývala v rodine známych, druhý a tretíkrát u dievčiny Táni zo súboru. Mám ju rada, o všetkom si porozprávame, spája nás nielen tancovanie v súboroch. Jazyk nerobil problém, pretože hovoria po slovensky. Len niektorým slovám sme nerozumeli. Nežijú v bohatstve, ale spokojne
Marek Marušin: „Bolo dobre. Na raňajky aj večeru sme jedávali pizzu, večer diskotéka."
Prvák Miško Kubík, ktorý do súboru chodieva od škôlky, bol viac zhovorčivý: „Najviac sa mi páčila cesta, ale aj výlety do múzea, na plaváreň a akvárium so žralokmi v Budapešti na ceste domov."
Marianna Nahálková, vedúca súboru: „Usporiadanosť dedinky, prekrásne predzáhradky, farebnosť domov, za domami velikánske záhrady. Selenčania majú slabšie zárobky, a tak všetci, ale skutočne všetci, aj učitelia či úradníci, obrábajú pôdu. Sú sebestační, čo sa týka potravín, preto naše deti mali všetkého hojnosť. Dedina má asi tri a pol tisíc obyvateľov a keďže je u nich bohatá úroda ovocia, vyrábajú z neho rôzne šťavy a tiež aj cirokové metly, ktoré vyvážajú aj k nám. Vďaka úrodnosti krajiny ľudia vo Vojvodine prežili vojnu bez nedostatku potravín. Žili z toho, čo mali v pivniciach.
Do Selenče chodievame každé dva roky. Zájazdy si platíme sami, deti bývajú po rodinách, a tak sú rodičia do pobytov zainteresovaní finančne. Snažíme sa aspoň na dary pre vojvodinských Slovákov získavať od sponzorov. Tým, že deti bývajú v rodinách, viac poznávajú mentalitu tamojších ľudí i krajinu. Aj pri organizovaní zájazdov pomáhajú rodičia. Na zájazdoch dozorovali kedysi Dezider Timko, dnes Ivan a Soňa Kováčovci aj Karol a Ivana Paldanovci. Dopravu zabezpečuje Pavol Senaj, ktorého deti volajú náš ujo Paľo. "
Karol Paldan, rodič: „Boli sme veľmi milo prekvapení z vojvodinských Slovákov. Ich hrdosť na to, že sú Slováci, je obdivuhodná. V dedine je asi deväťdesiatpäť percent Slovákov, všade sa rozpráva po slovensky, v základnej škole je vyučovacím jazykom slovenčina, Slováci ako repy. Všetko ostatné bolo pre nás, akoby sme nazreli do minulosti: tetušky v šatkách, na bicykloch, lavičkách. Hoci dedina nie je malá, všetci o nás vedeli. Pristavovali sa a pýtali, odkiaľ sme a veľmi sa zaujímali o život na Slovensku. Všetci sú roľníci, okolo dediny velikánske polia – vyzerá to ako jedna obrovská obilnica. Pre nás takmer nepredstaviteľná rovina, úrodná zem, podnebie ako stvorené na to, aby dvakrát do roka zbierali úrodu. V čase našej návštevy kvety a stromy boli odkvitnuté, obilie už pomerne vysoké. Cítili sme sa veľmi príjemne, jazyková bariéra skoro žiadna. Deti však nerozumeli slovám ako piglajz, firhang, krásne staré slová. V dedine necítiť vplyv angličtiny, ale je zaujímavá tým, že pre katolíkov a evanjelikov platia prísne pravidlá. Je ulica, kde žijú len katolíci, v druhej len evanjelici a vraj sa nestáva, aby sa mladí rozdielneho vierovyznania vzali."
Soňa Kováčová, rodič: „Keď bola vojna, ponúkli sme známym zo Selenča možnosť, aby ich deti prišli k nám do Liptova. Za návrh boli vďační, ale deti si nechali u seba. V čase vojny mladá žena z rodiny začala rodiť počas bombardovania. Šesťdesiat kilometrov cestovali do pôrodnice, ona porodila a hneď šla domov, takže sa musela o syna Miška starať sama. Prosila ma, či by sme malému nezariadili vitamíny, ktoré ako novorodenec potreboval. S rodinou sa dodnes priatelíme, navštevujeme sa aj mimo zájazdov. "
Michaela Košová, tanečná pedagogička súboru: „V Srbsku som bola pred dvanástimi rokmi a teraz som sa stretla s ľuďmi, u ktorých som bývala. Stretli sme sa staré tváre, pozvali nás na obed, muzikant si našiel svojho chlapca, u ktorého tiež býval pred dvanástimi rokmi. Jeho mamina nešťastná – a čo nebývate u nás, čo ste sa neohlásili? Ako sa máte na Slovensku? Spomínali a vyťahovali zážitky spred dvanástich rokov. Bolo to milé. Tohto roku sa mi podarilo dať sa obliecť do selenčianskeho kroja. Je zaujímavé, že v Selenči má každý v dome izbu, kde sú všetky kroje od malinkého dievčatka až po veľkú ženu, svadobné, smútočné, slávnostné kroje a vankúše, periny, vená. Tam môžete ísť po dedine a opýtať sa – mohli by ste ma obliecť do kroja. Jasné, poďte. Mama miestnej základnej školy ma obliekala do kroja, vraj oblieka aj svoje vnučky. Doslova behala okolo mňa, tieklo z nej, pretože ma musela obliecť do veľmi veľa vyšívaných spodníc, ktoré sú ešte podbité papierom, aby dobre stáli, na to zásterky. Starali sa o nás ako o vlastné deti."
