AJ PO TOĽKÝCH ROKOCH si stále v pamäti uchovávame, ako sme sa spoločne s rodičmi tešili na nedeľné výlety spočiatku parným, neskôr dieselovým vláčikom z ružomberskej stanice do Revúckej či Korytnickej doliny.
Cieľom našich vtedajších ciest takzvaným Korýtkom bývali Jazierce, Podsuchá, Patočiny či konečná Korytnica-kúpele. V otvorených vozňoch nás šľahali po tvárach prečnievajúce konáre a my sme spoznávali každé zákutie prekrásnej okolitej prírody.
A domov sme prichádzali obťažkaní jej darmi – malinami, čučoriedkami i hubami. Už odrastenejší sme zas do týchto končín zabrúsili s cieľom upytliačiť si nejakého pstrúžika a upiecť si ho na panvici, len tak, s rascou na masti. Škoda, že také spomienky nebudú mať aj naše deti a vnúčatá.
Všetky tieto nezabudnuteľné zážitky sa bezprostredne spájajú s Korytničkou, ktorá sa prvýkrát vydala na svoju, bezmála, dvadsaťštyri kilometrovú púť 5. júna 1908.
Rozsiahla investícia
Plány na vybudovanie železnice vznikli už roku 1899, dokonca sa hovorilo, že by mala pokračovať až do Banskej Bystrice. Samotné práce na úzkokoľajke (760 mm) sa však začali až v roku 1907. Budapeštianska firma Mendel a Révész postupne postavila bezmála tri stovky objektov, vrátane mosta cez Váh a viacerých premostení Revúcej. Vlakové súpravy spočiatku ťahali tri parné lokomotívy vyrobené v Maďarsku. Tie boli počas prvej svetovej vojny presunuté do Srbska, odkiaľ sa už nikdy nevrátili. Dopravu potom zabezpečovali rušne radu U 45 a U 47, ktoré sa tam dostali z iných slovanských úzkokoľajných tratí. Tieto slúžili až do roku 1969, no už od roku 1958 im konkurovali štyri nové dieselové lokomotívy vyrobené ČKD Sokolov. Kvôli nim sa musela sčasti upravovať aj trať, lebo boli podstatne ťažšie a dlhšie ako parné mašinky. Rušňovodiči mali vtedy neľahkú službu, lebo dochádzalo k častým poruchám, dokonca i k vykoľajovaniu vlakových súprav.
Zásoby potravín
Významnú úlohu zohrala trať počas druhej svetovej vojny a najmä Slovenského národného povstania. Pomocou nej sa povstalcom po ústupe do hôr dopravovali zásoby potravín, zbrane a ďalší materiál. Ešte pred obsadením mesta nemeckou armádou stihli obetaví železničiari spolu s personálom vojenskej nemocnice poprevážať do Korytnice potrebné prístroje, zariadenia a lieky. Podľa slov pamätníkov obsluha železničky organizovala i presuny partizánskych prieskumníkov a podieľala sa i na mimoriadne nebezpečných odmínovacích prácach. Preto sa jej dostalo i zaslúženého ocenenia. Pri príležitosti 25. výročia SNP v roku 1969 bol parný rušeň s označením U 37 006 inštalovaný na kamenný podstavec pred ružomberskou železničnou stanicou. Zdobila ho odliata tabuľka s textom: „Tu stojíš mĺkva s vráskavou tvárou, no hrdá sebou, činmi hôrnych bratov, na ktorých sa nezabúda!“. Žiaľ, dnes ju už na značne zdevastovanej mašinke nenájdete.
Prednosť dostali autobusy
Na konci šesťdesiatych rokov minulého storočia prestali Štátne lesy Korytničku využívať na dopravu dreva, a tak sa postupne začali objavovať hlasy o jej zrušení. Nepomohla ani injekcia vo forme investície do nových osobných vozňov a výmeny koľajníc. Veľkou konkurenciou nielen nákladnej, ale i osobnej dopravy sa stal prudký rozvoj automobilizmu. Čoraz viac ľudí presedlalo zo železničnej dopravy na autobusovú. Hlavne z obcí Liptovská Lúžna, Liptovská osada a Liptovské Revúce. Bolo to pre nich oveľa výhodnejšie, veď autobus zastal neďaleko bydliska a doviezol až pred fabriku. Tieto podmienky nemohla železnička v žiadnom prípade splniť. Zrušenie nákladnej a obmedzenie osobnej dopravy zákonite so sebou prinieslo stratovosť trate, ktorá sa v závere jej existencie vyšplhala približne na 1,5 milióna korún. Ekonomika nakoniec rozhodla o osude úzkokoľajky. V cestovnom poriadku platnom od 26. mája 1974 bolo uvedené, že doprava na trati Ružomberok - Korytnica je zastavená. Nakoniec však, na apel Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, sa Korytnička ešte dočkala osláv 30. výročia SNP. Jej definitívny koniec sa tak presunul na 28. september 1974.
Dnes cyklotrasa
Kto si chce dnes pripomenúť, kadiaľ viedla trať skôr narodeným dolnoliptákom dobre známej a srdcu blízkej Korytničky či Korýtka, má možnosť prejsť si aspoň jej časť na bicykli. Spod Baničného až na niekdajšiu stanicu Podsuchá, ktorá bola desiatym kilometrom na jej 23,6–kilometrovej púti. Samo– zrejme, s celým radom možností odbočiť z cyklotrasy a zakotviť v prírodných zákutiach, aké len ťažko niekde objavíte. Výlet do Trlenskej doliny (cesta do Vlkolínca), Jaziercov, Nižného či Vyšného Matejkova – to sú tie najlepšie chvíle oddychu a relaxácie. A k nim voľakedy neod– mysliteľne patrila i Korytnička. Je večná škoda, že už nezačujeme bubnovanie jej kolies, sykot a zvuk píšťaly.
Autor: MÁRIUS KORČÁK