Rozhovor, dnes už s bývalým trénerom futbalistov MFK Ružomberok, L. Jurkemikom
Ladislav Jurkemik, majster Európy z roku 1976, si prvý raz na trénersku stoličku pod Čebraťom zasadol v sezóne 1998/1999. Potom sa ale z Ružomberka porúčal, aby 26. marca 2008 prišiel opäť do tohto klubu s cieľom živou vodou pokropiť kolektív, ktorému chýbala iskra a neznámou preň bola radosť z víťazstva.
Pán tréner, za dva mesiace ste museli všetko stihnúť. Je to vôbec možné? Mohli ste za pár týždňov, aspoň niečo vaše, voviesť do života zdedeného mančaftu?
- Áno, bol to veľmi krátky čas. Aj tak si myslím, že niektoré atribúty som dokázal mužstvu vštepiť. Mám na mysli predovšetkým celkovú disciplínu a samotnú organizáciu hry. Žiaľ, dosť značne nám zámery skrížili viaceré zranenia a tresty. Preto sa ani v jednom našom zápase neobjavila ideálna alebo optimálna zostava.
Dovoľte vrátiť sa trochu späť. Keď ste podpisovali v Ružomberku krátkodobý kontrakt, napadlo vám, že klub zostane iba pri ňom?
- Poviem pravdu. Nečakal som, že v Ružomberku budem tak krátko. Ani že mi ponúknu iba zmluvu zhruba na dva mesiace. Hneď na to som si pre seba povedal, Laco, veď ty predsa chceš vo futbale robiť. A tak nezakrývam, bol som rád, že ma pán Fiľo, majiteľ ružomberského klubu, oslovil. Touto cestou by som sa zvlášť chcel poďakovať finančnému riaditeľovi MFK Milanovi Varcholovi, s ktorým som asi najviac spolupracoval. Do rozbehnutej sezóny som vstúpil s nosným cieľom, aby sa chalani dali dokopy a nevytvárali dvoj, troj alebo štvorčlenné skupinky. Ťažko povedať či som partiu úplne zocelil, to bude môcť potvrdiť až tréner, ktorý príde po mne. Mojím krédom bolo produkovať futbal, ktorému ľudia budú tlieskať. To sa nám doma, azda na jeden, dva zápasy, podarilo. Osobitnou kapitolou bolo naše posledné vystúpenie na vlastnom trávniku s Banskou Bystricou. Z našej strany to bol naozaj taký dovolenkový výkon.
Predsa však, i pod vašim vedením chýbali body a víťazstvá. Čo vy na to?
- To je asi hlavý dôvod, prečo z Ružomberka odchádzam. Žiadúce výsledky neboli. Ja si však myslím, že na nich sa musí pracovať aj naďalej. Nedá sa niečo dokázať z večera na ráno. Doplácali sme na nepremieňanie šancí. Bol tu však kopec mladých hráčov, ďalší sa zase museli vyrovnať s výraznejšími zápasovými pauzami. Z rôznych dôvodov dlhšie stáli Marek Bakoš a Roland Števko. Aj také talenty ako Juraj Kucka a Pavol Pilár ešte potrebujú nejaký čas na vyzretie. Čiže, chce to určitú trpezlivosť. Ružomberok disponoval viacerými reprezentantmi do 21 rokov. Na vážny mužský futbal i takýto reprezentant musí celkove dospieť.
Čo si myslíte, bolo reálne s týmto mančaftom mieriť do 3. miesta?
- Myslím si, že ten plán bol trošku nadhodnotený. Takýto kolektív by potreboval ešte dvoch, troch vyzretých hráčov, ktorí by mladších mohli jednak podirigovať, ale zároveň ich aj niečo naučiť. Od mužstva sa odvrátilo aj futbalové šťastie. Napríklad, po výbornom trojbodovom zápase s Trnavou sme mohli v Dubnici vyhrať 3:0, žiaľ, stretnutie sa skončilo remízou 1:1. Chlapcom som však nič nemohol vyčítať. A to nebol jediný prípad našej smoly. Dovolím si však povedať, že stred tabuľky zodpovedá kvalite mužstva.
Pán tréner, kedy ste zistili, že ružomberský klub ďalej s vami neráta?
- Začal by som trochu z iného konca. Na západe je to tak, že funkcionári klubu sa s vami kontaktujú tri mesiace pred skončením zmluvy. Bez ohľadu na to, či o vás majú alebo nemajú záujem. Na Slovensku sa všetko ututláva. A to nielen v Ružomberku. Ja som cítil, že tie výsledky neboli také, ako si majiteľ tamojšieho futbalu predstavoval. Nikto ma viac ani z klubu neoslovil. Nuž a keď sa ozvalo FC Slovácko, išiel som sa tam pozrieť.
Skúste ešte porovnať Ružomberok spred deviatich rokov s tým dnešným.
Pri mojom prvom pôsobení bolo v tíme menej kvality, ale viac srdca. Teraz určite dominovalo futbalové umenie nad srdiečkom.
