Ak si kliknete na webovú stránku Nižnej Boce, dozviete sa, okrem iného, že Malužiná je Pánu Bohu za chrbtom, ale Boce sú ešte ďalej.
Bocu založili nemeckí baníci, ktorí tam oddávna myli zlatú rudu. Bolo v nej také čisté zlato, že mu nebolo páru na svete. Prví obyvatelia prišli vraj z Bolzana (Bozen) v Tyrolsku a novú osadu pomenovali po svojom rodnom meste.
Prvá zmienka o Nižnej Boci pochádza z roku 1285, keď kráľ Ladislav IV. udelil komesovi Bohumírovi právo dolovať a ryžo-vať zlato v Bocianke. Potok Bocianka preteká dedinou dodnes, ale zlaté časy v Bockej doline sa už dávno pominuli. Banské podnikanie v Bockej doline sa skončilo v polovici 19. storočia. Odhaduje sa, že za sedemsto rokov na Nižnej a Vyšnej Boci vyťažil jednu až dve tony zlata. Okrem zlata v nej ťažili aj striebro, železnú rudu, meď a antimón. Banícku históriu v Nižnej Boci pripomínajú dodnes zasypané štôlne, haldy, kutacie jamy, prepadliská a staré banícke zrubové domy s priechodným pitvorom a valbovou šindľovou strechou. Časť obce je vyhlásená za chránenú pamiatkovú zónu ľudovej architektúry.
U pani Etely
V Nižnej Boci žije 164 obyvateľov. Keď sme sa spýtali na najstaršieho, poslali nás za 92-ročnou Etelou Böhmerovou. Býva v drevenom domčeku, ale strechu má plechovú. Spočiatku nám síce tvrdila, že si už nič nepamätá, ale napokon sa rozhovorila. „V tomto dome som sa narodila, má už 105 rokov, ale strecha je prerobená. Mala som ťažký život. Musela som sa o všetko starať, kosiť, hrabať, chlapi chodili na týždňovky do hôr. Mali sme kravy, ovce, seno sme dorábali a nosili na chrb- toch, hnoj sme v košoch vynášali na pole, keď sme chceli, aby sa dačo urodilo. Ale bola to bieda, zem je tu neúrodná. Na lúkach sme mali senníky, kde sme v lete nanosili seno a kravy tam boli celú zimu. Každý deň sme ich tam chodili kŕmiť, napájať a dojiť. Išli sme o piatej ráno, aj keď boli chumelice, ani sme nevideli, kadiaľ ideme. Teraz už v dedine nikto nemá kravu, iba sused.“
S pani Etelou sme sa rozprávali cez okienko na dverách, ktorým sme nápadne nazerali do kuchyne, až kým nás nepozvala dnu. Zaujala nás starodávna zelená pec, zelený kredenc, na zeleno boli natreté dvere aj rámy na oknách. „Ja to volám šparhet,“ povedala, keď sme pochválili pec. „Pred chvíľou som si práve navarila šalát na obed a chystala som sa žehliť. Aj si sama operiem. Kedysi sme chodili prať na potok, teraz sú práčky. Po vodu chodím do záhradky, lebo vodovod nemáme. Mám taký veľký lavór, v ňom sa umývam. “ Na otázku, či jej nie je samej smutno, odpovedala: „Ani nie. Pozerám telenovely, teraz dávajú Rebeku, predtým bola Machocha.“ Na stole sme si všimli Liptovské noviny. „Kupujem si ich každý týždeň v obchode a prečítam ich celé. Všetko ma zaujíma, kto zomrel, koľko detí sa narodilo. Najviac sa rodia v Liptovskom Mikuláši. Tu je málo mladých ľudí, všetko je preč.“ Keď sme odchádzali, popriali sme pani Etele veľa zdravia a pochválili nádherné muškáty v oknách a peknú záhradku. „A čo poviete na ten rododendrón? Krásne kvitne, vlani mal dvesto kvetov.“
Budujú vodovod
Popri drevených domčekoch, zurčiacom potôčiku a pamätníku bojovníkom SNP sme prešli až k obchodu. Ale mali sme smolu, lebo bol štvrtok a vtedy býva zatvorený. Na obecnom úrade však zatvorené nebolo. Starostu Jozefa Böhmera sme sa sa spýtali, čo nového v obci. „Práve robíme vodovod. Vlani sme vybudovali 1900 metrov vodovodného a kanalizačného potrubia a tento rok pokračujeme. Ministerstvo životného prostredia nám schválilo z Environmentálneho fondu príspevok na kanalizáciu a čističku odpadových vôd vo výške 3,8 milióna korún a na vodovod vo výške 2,5 milióna korún. Vodovod síce kompletne tento rok nedokončíme, ale do konca júna sa naň môžu napojiť už tri štvrtiny občanov.“
Jozef Böhmer je starostom Nižnej Boce prvé volebné obdobie a za svoju prioritu považuje vybudovanie lyžiarskeho a turistického strediska v obci. Hovorí sa o ňom už niekoľko desaťročí. „Už nejde iba o to, či tu bude lyžiarske stredisko alebo nie, ide o to, či tu budú ľudia žiť. Je to, podľa mňa, jediná alternatíva, aby sa obec mohla rozvíjať a vrátil sa do nej život. Pomohlo by to celému hornému Liptovu. Územie od Bockej doliny cez Kráľovú Lehotu – Hybe po Liptovskú Kokavu, ktorá má termálne pramene, môže byť pre investorov veľmi zaujímavé. "
Obec starne a je v nej čím ďalej, tým menej obyvateľov. Boli časy, keď v nej žilo až sedemsto ľudí. Dnes až štyridsať percent obyvateľov tvoria dôchodcovia. Detí je málo a chodia do škôl do okolitých obcí. Dospelí tiež musia za prácou cestovať, lebo v obci nie je priemysel, ani vhodné podmienky na pestovanie poľnohospodárskych plodín. Preto v nej nie sú ani vrabce. Tie sa totiž živia prevažne obilím a keďže v Boci nerastie, asi by pomreli od hladu.
