„Šiju, šiju si botičky...“ hlasno zaznievalo nad hrádockým jazerom pri hrade. Za starým šijacím strojom na brehu sedel vodník. Na ostrovčeku uprostred jazera štyri dievčenské „dušičky“. Jedna z nich uspávala plačúce bábätko, ktorého otcom bol vodník.
Úvodná scéna z večera balád na hrádockom hrade. Pripravili ho odbory zo Základnej umeleckej školy (ZUŠ) v Liptovskom Hrádku.
Nápad skrsol v hlave režisérky Renáty Kögelovej, odozvu našiel medzi priateľmi v škole, oslovil správnych ľudí a balady v hradnom prostredí sa stali realitou. Prilákali množstvo ľudí nielen z Liptovského Hrádku, ale aj zo širokého okolia. „Som rád, že balady na hrade pritiahli k jazeru veľa Hrádočanov. Myslím si, že priestor Pod skalkou sa postupne stáva miestom pre zaujímavé aktivity a stretávania sa obyvateľov mesta,“ podotkol primátor Liptovského Hrádku Branislav Tréger. Pracovne k hradu prišli i mestskí policajti, hasiči a zdravotníci. „Divadlo s prevozom hercov cez jazero je rizikovou akciou, a tak sme tu,“ zahlásil mladučký záchranár v červenej veste Michal Weinciller. Našťastie, zasahovať nemusel nikto, len muži zákona mierne usmerňovali dopravu.
Dej Erbenovej balady Vodník bol nosnou niťou celého večera. Začal pri jazere, o dve hodiny pri jazere aj skončil. Medzitým si prievozníci v čiernych habitoch odovzdávali skupinky divákov a prevádzali ich hradom. Nebola to však prechádzka ružovou záhradou. Po hradnej ceste strašili skupinky detí, medzi stromami ťahavo zaznievali flauty a nalaďovali na ďalšie tragédie balád v hrade. Do karát divadelníkom hralo aj počasie. Po predchádzajúcom daždi ostali na oblohe ťažké mraky, do hradných záhrad nazeral pomedzi ne kosáčik mesiaca. Baladická atmosféra.
„Pri nácviku balád som využila možnosti, fantáziu a skúsenosti,“ vyjadrila sa po predstavení Renáta Kögelová. „Robím divadlo od šestnástich rokov, zúčastnila som sa už na podobných projektoch, takže som tušila, do čoho idem. Koľko ľudí zo ZUŠ sa prípravy a realizácie programu zúčastnilo, neviem, nespočítala som ich, ale spolupracovali sme tri odbory ZUŠ - dramatický, výtvarný a hudobný. Na hrade boli veľmi ústretoví, dali nám k dispozícii priestory a tešili sa z našej prítomnosti. Počas programu zaznelo päť balád, ale na Vodníkovi od Karla Jaromíra Erbena sme celý projekt stavali.“
Diváci obdivovali nielen originálny nápad a vynikajúce výkony hercov, ale aj odvahu predstaviteľov postáv. Dcéra v jednej z balád, postriekaná krvou, bosé nohy na chodníkoch, ľahko oblečené postavy vo večernom chlade, výskok dievčiny na vysokú obrubu kozubu. Vodník niekoľkokrát preplával jazero, aby si previezol dušičky - dievčinky na ostrov. A že to bol človek, nie skutočný vodník, priznal: „Som vodník – bastard, je mi zima. Mám neoprénovú obuv, ale premočený odev, teším sa do teplej postele.“ Do nej sa dostal neskoro v noci. Hoci tí najvytrvalejší diváci po desiatej večer opúšťali priestory hradu, on ešte do tmy pri jazere volal: „Kde mám jednu botičku?“
Dramatický odbor ZUŠ v Liptovskom Hrádku nastúpil cestu za úspechmi. Zaujal divákov pri každom vystúpení, získava si stále väčší okruh priaznivcov a ocenenia prichádzajú i od odborníkov.
„Na súťaži Hviezdoslavov Kubín v Martine sme získali prvé miesto v kategórii divadlo poézie s Dcérinou kliatbou od Karla Jaromíra Erbena a v Kremnici na celoslovenskej prehliadke prednesu poézie prózy a monológov obsadili zlaté pásma Peťa Filová, Alžbeta Uhereková v próze a poézii a bronzové pásmo v monológoch Terézia Uhereková,“ doplnila Renáta Kögelová.
