DVADSAŤCENTIMETROVÝ NÁDOR na maternici prijala Eva Ševčíková ako výzvu. Hovorí, že rakovina je nespracovaný hnev.
„Rakovina je choroba duše“, tvrdí Eva Ševčíková, ktorá si liečila nádor na maternici sama. Neposlúchla radu lekárky a miesto operačného zákroku dala prednosť alternatívnej medicíne. Nádor ju po niekoľkých týždňoch opustil.
Ženské problémy priviedli päťdesiatpäťročnú Evu Ševčíkovú do gynekologickej ambulancie tesne pred koncom minulého roka. Menštruáciu už nemala pár rokov a keď sa u nej objavilo krvácanie a výtok, tušila, že niečo v jej tele nie je v poriadku. Doktorka potvrdila jej obavy. „Zistili sme obrovský nádor na krčku maternice. Bol veľký asi tak dvadsať centimetrov a vyzeral ako karfiol. Postupovali sme štandardnou formou. Pacientke sme vypísali papiere do nemocnice a odporučili ju na operáciu,“ hovorí lekárka Iveta Trnovská.
Ťažké rozhodnutie
Eva Ševčíková už dlhé roky dáva prednosť alternatívnemu spôsobu liečby pri ochoreniach. Kedysi bývala často chorá, antibiotiká jej nezaberali, a tak hľadala nádej a účinok inde. Pomoc našla v meditácii, bylinkách, ovocných či zeleninových šťavách a v čínskej medicíne. V deň, kedy sa dozvedela z úst doktorky, že má rakovinu, zostala v šoku a v rozpakoch. Vedela, že cestu ako bojovať s nádorom, musí zvoliť rýchlo. „Mala som dve možnosti. A bolo to pre mňa ťažké rozhodnutie. Niekoľko dní som sa sama seba pýtala, čo robiť? Ísť na operáciu alebo nie? Na jednej strane som si vravela, že ak pôjdem do nemocnice a nechám si nádor vybrať, riskujem chemoterapiu, ktorá ničí v organizme všetko, aj to dobré. A navyše by som poprela všetko, čomu som verila, čomu verím a za čím si stojím. Poprela by som samú seba. Na druhej strane tu bol strach, ako to zvládnem. Necítila som sa dobre, bola som vyčerpaná. Liečiť sa na chrípku alebo angínu prírodným spôsobom je predsa len iné, ako zbaviť sa nádoru. Našťastie, boli Vianoce, mala som čas oddychovať a rozmýšľať nad tým, prečo rakovina navštívila práve mňa.“
Ťažký vnútorný boj trval desať dní. Nakoniec sa Eva Ševčíková predsa rozhodla pre samoliečbu.
Strach to zhoršoval
V tom čase spozorovala na rukách aj psoriázu: „Do tridsiatky som sa jej nevedela zbaviť. Vtedy som stretla jednu pani a tá mi povedala, že psoriáza je vonkajším prejavom určitého strachu. U mňa to vlastne začalo v detstve. Rakovina sa totižto v našich kruhoch veľmi démonizuje a ja som sa jej ako malé dievča hrozne obávala.
Po tom, ako som sa dozvedela o nádore, som si našla na rukách červené fľaky. Uvedomila som si, že mám skutočne strach z rakoviny, že sa jej znova bojím. Teraz v tom bol ale rozdiel, nádor v tele naozaj rástol a strach to zhoršoval.“ Eva vedela, že ak chce nad chorobou zvíťaziť a nepodľahnúť jej, musí sa s ňou spriateliť, ináč nemá proti nej šancu. Preto, keď sa umývala, umyla aj nádor. Snažila sa ho prijať a rozprávala sa s ním: „Hovorila som mu, že viem, prečo je tu. Prišiel, aby mi ukázal, čo mám v živote zmeniť a aby ma zachránil. Snažila som sa ho mať rada a postaviť sa k problémom iným spôsobom ako doteraz. Vnútorne sa toľko nezožierať či netrápiť sa vecami, ktoré už aj tak neovplyvním. Som totiž presvedčená, že rakovinu vyvolávajú nespracované hnevy a boľavá duša.“
Päťtýždňový boj
Eva Ševčíková prijala rakovinu ako výzvu do budúcnosti a prestala sa jej báť. Verila prípravkom čínskej medicíny a surovej lisovanej šťave z mrkvy a cvikly. Najviac však pracovala na duševnom zdraví. Meditovala a pokúšala sa zaplátať otvorené rany na srdci. Zmieriť sa s nimi a to tak, že odpúšťala všetkým, na ktorých sa hnevala. „Tých hnevov bolo, samozrejme, veľa. V prvom rade som sa snažila odpustiť bývalému manželovi a sestre. Podstatné bolo odpustiť aj sebe, lebo na seba som sa hnevala tiež. Vnútorne som sa zmierovala so všetkým, čo ma ubíjalo. Dúfala som, že keď sa vyrovnám s minulosťou a budem na sebe pracovať, nádor odíde, lebo už nebude potrebný.“
S rakovinou žila niekoľko týždňov. Nádor nevnímala ako bremeno, ale ako šancu zostať žiť.
Verila, že sa vylieči
Neupadla do depresií, nevzdala sa, ale išla ďalej. S tým rozdielom, že začala inak myslieť a hlavne verila, že sa vylieči. Chodila na brušné tance, ktoré pomáhajú pri ženských problémoch a podporu dostávala aj od okolia. Najťažší bol pre ňu posledný deň. Začala prudko krvácať.
„Veľmi som sa bála, ale cítila som, že nádor odchádza a musím vydržať. A on skutočne odišiel. Svojvoľne sa uvoľnil, rozpustil sa a odišiel v moči. Trvalo to presne päť týždňov,“ povie s úsmevom Eva Ševčíková. „Keby som sa so svojimi hnevmi vyrovnala skôr, nádor by určite nezaklopal na moje dvere a nevošiel by dnu. A keby si to uvedomili aj ostatní ľudia, nebolo by toľko nevyliečiteľne chorých na rakovinu. Nie som prvá a verím, že ani posledná, ktorá sa zbavila nádoru takýmto spôsobom. Mala som šťastie, že narástol na mieste, odkiaľ sa mohol ľahko dostať von. Kamarátka mi v tom čase odporučila jednu knihu. Ide o príbeh Američanky, ktorá sa presne takto liečila a vyliečila sa. Tú knihu som si nestihla ani prečítať...“
Medicínsky zázrak?
Po tom, ako nádor odišiel, prišla Eva Ševčíková na kontrolu k lekárke. Tá bola presvedčená, že pacientka je po operácii.
„Pacientka nám najskôr nič nepovedala, iba toľko, aby sme ju vyšetrili. Nenašli sme nič, nález bol negatívny. Až potom nám prezradila, že na operáciu nešla a liečila sa sama. Počas dvadsaťročnej praxe som sa s takýmto prípadom ešte nestretla. Išlo o obrovský zhubný nádor, škoda, že nemáme fotografiu. Postupovali sme však bežnou praxou. Ako som už povedala, po zistení nádoru sme ju poslali s papiermi do nemocnice. Keby som bola čo i len tušila, že sa bude liečiť sama, určite to zdokumentujeme. Obidve so sestričkou sme zostali absolútne prekvapené. Nemôžem povedať, že ide o medicínsky zázrak, ale zázrak to svojím spôsobom určite je,“ vyjadrila sa k prípadu lekárka Trnovská. Eva Ševčíková si však stojí za svojím: „Nie, to nie je žiadny zázrak. Je v silách človeka, aby si pomohol sám. Vybrať nádor nepomôže. Ak nezmeníme myslenie, nádor narastie inde, na inom mieste. Je to, ako keď vám vyberú kontrolku. U mňa zasvietila, aby ma upozornila na situáciu. Potrebovala som zmeniť životné hodnoty a zbaviť sa starých hnevov.“
GABRIELA KUBALJAKOVÁ
