V TUNISKOM HAMMAMETE sa uskutočnil 70. svetový festival neprofesionálnych filmov UNICA. Filmári z Nicolausfilmu z Liptovského Mikuláša, ktorý pôsobí pri Posádkovom klube, sa na ňom predstavili troma filmami. Najúspešnejší z nich bol Lovec. V kategórií minútových filmov obsadil tretie miesto.
Aj keď jeho autor Ján Kuska tvrdí, že obsah minútových filmov sa nemá hovoriť, lebo je to ako vyrozprávať kreslený vtip, pokúsime sa o to: Do luxusnej reštaurácie príde sviatočne oblečený pár – muž a žena. Sadnú si k slávnostne prestretému stolu. Čašník v bielych rukavičkách zapáli sviečky, naleje víno. O chvíľu prinesie polievku. Hosť zistí, že sa v nej hmýri živá mucha a privolá čašníka. Ten pohotovo vytiahne plácačku a presne mierenou ranou muchu v polievke zneškodní. Kým polievka steká hosťovi po začudovanej tvári a smokingu, čašník spokojne urobí ďalšiu čiarku na tabuľke vedľa nakreslenej muchy. Pod ňou je nakreslený šváb.
Čašníka – lovca vo filme stvárnil Jano Kuska, hosťa v smokingu bývalý liptovskohrádocký primátor Július Medvedi a jeho partnerku Ida Kusková, autorova manželka. Jeho dcéra Jana stála za kamerou. Film nakrúcali na hrade v Liptovskom Hrádku v marci, ale muchu vraj doma už polroka predtým.
V kategórii minútových filmov súťažil v Tunise ešte jeden nicolausácky film. Volal sa Postupnosť a jeho autormi sú Ján Kuska a Jaroslav Chomo. Znovu sa pokúsime o jeho opis: Profesor v triede píše na tabuľu zložité vzorce a vysvetľuje. Študenti v laviciach pokyvujú hlavami, akoby tomu rozumeli. Keď zazvoní, dajú si z uší dolu malé slúchadlá. Je jasné, že nepočúvali profesora, ale hudbu a hlavou pokyvkávali do rytmu. Za dverami si profesor nasadí slúchadielka a zamieri do zborovne, kde už sedia jeho kolegovia. Riaditeľ im oduševnene čosi vysvetľuje a všetci pokyvkávajú hlavami. Aj oni majú na ušiach malé slúchadlá. Film nakrúcali v Evanjelickom gymnáziu v Liptovskom Mikuláši a zahrali si v ňom viacerí nicolausáci aj študenti.
Tretí film z dielne Amafilm Nicolaus, ktorým sa prezentovali v Tunise, nie je minútový, ale až dvadsaťminútový a súťažil v hlavnej kategórii. Tesne sa neprebojoval na medailové pozície a dostal diplom. Volá sa O habovský kardan a je to reportáž zo súťaže doma vyrobených traktorov v Habovke. Jeho autormi sú Ján Kuska a Ľuboš Trizna. Keďže Ján Kuska má prsty vo všetkých troch spomenutých filmoch, požiadali sme ho o rozhovor.
Koľko štátov sa prezentovalo na tohtoročnom festivale UNICA a aké zastúpenie na ňom mali Slováci?
Súťaže v Tunise sa tento rok zúčastnilo 33 krajín so 142 filmami. Festival UNICA sa koná každý rok v inom štáte, vlani bol v Liptovskom Mikuláši. V súťaži sa prezentuje každá z členských krajín UNICA kolekciou neprofesionálnych filmov a jedným alebo dvoma minútovými filmami v rámci svetovej súťaže minúto-vých filmov. V Tunise Slovensko reprezentovali štyri neprofesionálne filmy a jeden študentský v hlavnej súťaži a dva nicolausácke minútové filmy. Slovensko získalo striebornú medailu UNICA v súťaži filmových škôl za film Osud prasiatka od Šimona Matrka z VŠMU.
… a bronzovú za film Lovec. Vlani v kategórii minútových filmov zvíťazil váš film Trojuholník. Kto vyhral tentoraz a aká bola konkurencia?
Odborná porota vybrala z 33 prihlásených minútových filmov šestnásť. Tie potom súťažili medzi sebou vo dvojiciach vyraďovacím spôsobom, pričom hlasovali diváci. Na predchádzajú-cich ročníkoch to boli väčšinou autori filmov, lebo súťaž prebiehala v sále. Tentoraz sa však konala v amfiteátri, ktorý mal kapacitu asi osemsto miest. Bolo tam veľa Tunisanov a tí, samozrejme, fandili svojmu filmu, ktorý napokon aj vyhral. Druhý bol belgický film. Tunisania sa veľmi radovali. Po skončení súťaže vbehli na pódium a tancovali arabské tance. Víťaz prišiel do hľadiska, vytiahol ma medzi nich a musel som si s nimi zakrepčiť. Dal mi do ruky tuniskú zástavu. Keď som s ňou zamával, malo to obrovský ohlas. Napokon mi ju daroval ako suvenír.
Ktorý minútový film sa vám osobne najviac páčil?
Nielen mne, ale podľa názoru väčšiny filmárov bol najlepší litovský film. Tunisania ho vyradili v semifinále a napokon skončil takisto na 3. mieste. Náš film Postupnosť tiež vyradili Tunisania. Podľa reakcií filmárov však patril medzi štyri najlepšie v kategórii minútových filmov.
Čo vás v Tunise najviac zaujalo?
Pamiatky. Napríklad obrovské koloseum v El Jame. Malo kapacitu asi 40-tisíc ľudí a bojovali v ňom nielen gladiátori, ale aj gladiátorky. Časť tribúny zrekonštruovali a teraz tam bývajú koncerty. Tunisania mali ešte jedno koloseum, ale počas 2. svetovej vojny ho britská armáda rozobrala a urobili z neho cestu. Veľký dojem na mňa urobilo Kartágo, ktoré zničili Rimania na začiatku nášho letopočtu a svetoznáme múzeu v Bardo. Boli v ňom exponáty státisíce rokov staré, napríklad lebka neandertálca či pitekantropa, sochy a busty z obdobia Rímskej ríše a nádherné mozaiky, ktoré urobili v Afrike dávno predtým, ako ich začali robiť Rimania. Zaujalo ma aj množstvo olivovníkov. V Tunisku ich rastie asi 60-miliónov. Majú dokonca národný úrad pre olivový olej. Všade bolo veľa kvetov rôznych tvarov, farieb, vôní. Domy boli väčšinou biele s azurovomodrými oknami a dverami. Táto kombinácia farieb je pre Tunis typická.
Boli ste v mešite?
Chcel som, ale púšťali do nej iba v dlhých nohaviciach a ja som stále chodil v kraťasoch. Ľudia do nich vstupujú bosí, preto bolo pred mešitami veľa topánok.
Aký suvenír ste si priniesli?
Typickú arabskú pokrývku hlavy. Je to vlastne čierna šatka a na nej čierno-biela čelenka. Keď som si ju založil pri Mare v kempe, nikto ma nepoznal. Na trhoch sa dalo kúpiť všeličo. Pestrofarebné korenie zo všet- kých končín sveta, keramika, koberce, vodné fajky, vtáčie klietky... Mali tam veľmi lacné a kvalitné výrobky z kože. Ale ak tam pôjdete, pozrite si najskôr ceny v štátnych obchodoch, lebo na trhoch sa veľa „handluje.“ Spolubývajúci si na trhu kúpil keramiku, za ktorú chcel obchodník 80 dinárov (jeden tuniský dinár je asi 18 slovenských korún). Uhádal cenu na 28 a potom zistil, že to isté v obchode stálo iba 8. S predavačmi sa dá vyjednávať v angličtine a dokonca aj v ruštine. Zvláštne bolo, že pred obchodmi mali vyložené práčky aj chladničky. Na jednom mäsiarstve bola na dverách zavesená kravská hlava a v predajni medzi hovädzinou a baraninou visel obraz prezidenta. Jeho obrazy boli skoro všade. Bol som aj na trhu, kam veľa Európanov nechodí. Predávajú a nakupujú tam tí chudobnejší. Tovar majú len tak voľne pohodený na zemi na plachte. Jeden chlapík vysypal napríklad na zem príbory, ľudia sa v nich hrabali a vyberali. Ďalší predával zase motorový olej aj v poldecových nádobkách od filmu. Na trhoch si treba dávať pozor na zlodejov. Skoro ma okradli. Našťastie som včas zistil, že mám cudziu ruku vo vrecku. Biť som sa nechcel a zlodeja som iba odsotil. Jedna pani dopadla horšie. Zdalo sa jej, že kabelka, ktorú mala na pleci, je akási ľahšia. Keď sa do nej pozrela, uvidela, že je rozrezaná. A blúzka tiež.
Zažili ste v Tunise ešte nejakú kurióznu situáciu?
O Araboch je známe, že nepijú, alkohol je tam veľmi sporadický a drahý. V hlavnom meste Tunisu sme však našli raritu - nemeckú piváreň, v ktorej čapovali pivo. Pol litra stálo síce skoro stovku, ale stálo to za to. Bolo to ako fatamorgána. Pár dní predtým som v El Jame zažil 46 stupňov v tieni. Ale ešte väčší šok bol, keď som na stene pivárne uvidel pribité lyže aj s viazaním. Vidieť v Afrike na stene pribité lyže, to je akoby v Tat- rách na stene bola pribitá ťava.
BEATA CHRENKOVÁ
