„Nám bolo súdené už vtedy, keď sme boli deťmi. Verte, alebo nie, ale vedľa seba žijeme viac ako osemdesiat rokov,“ priblížila príbeh spoločného života Mária Agnetová so svojím manželom Petrom.
Oslávili síce už diamantovú svadbu, ale pani Mária dodala, že vyrastali ako susedia, vedno chodili do školy, v lete na maliny do Záskočia, ba aj role mali blízko seba. „Nebolo treba ani slov, stačil pohľad a prítomnosť toho druhého,“ povedala o ich vzťahu.
Kedy sa rozhodli pre spoločnú cestu životom? „Nebolo to také jednoduché,“ rozhovoril sa Peter Agnet. „Pred vojnou sme spolu robili na stavbách v Rybárpoli, stavali bytovky. Ako vojak som slúžil rovné štyri roky v záložnej divízii. Za celú tú dobu som bol len raz na dovolenke. Počkala ma a brali sme sa až tri roky po vojne. Život ukázal, že sme si naozaj boli súdení,“ priklincoval jubilant. „Ja som zasa ako mladé dievča slúžila u notára Pavelu v Liptovskom Jáne. Miesila na chlebík, krájala rezance a robila všetko, čo domácnosť notára žiadala. Od troch rokov sme vyrastali bez otca. Veru sa nám bolo treba obracať.“
„Ja som sa po vojne robil v stavebnej správe. Robili sme vojenské stavby, stavali byty pre vojakov, vojenskú nemocnicu v Ružomberku, rekreačné zariadenia na Smrekovici, roboty bolo neúrekom. A je pravdou, že pri robote nebolo kedy myslieť na svadbu. Najskôr sme sa museli spamätať z vojny, postaviť sa na nohy.“
Na svadbe bolo veselo
Sobášil ich pán farár Kuna a ako vtedy bývalo zvykom, svadobná hostina do polnoci u nevesty a po čepčení sa svadobčania presťahovali ku mladému zaťovi. Vyhrávala im porubská kapela Pod úvozem a bolo veselo až do rána bieleho.
V rozprávaní zaletel Peter Agnet aj do detstva. „Ťažko sme žili ako deti. Pole nestačilo uživiť, práce nebolo. Najstarší brat sa narodil 1905 a otec odišiel za prácou do Ameriky, kde ťažko robil v bani. Keď zarobil peniaze, vrátil sa domov, ale musel narukovať, lebo prišla prvá vojna. Brat Martin sa narodil v roku 1915 a ja až po vojne, keď najstarší brat mal rovných pätnásť rokov. Našťastie sa všetko dobre skončilo,“ doplnil.
Ako väčšina mládencov tej doby vyučil sa murárskemu remeslu u firmy Kapsiar a tejto profesii zostal verný po celý život. Zvýšil si odbornosť a stal sa stavebným majstrom.
Ani sa nechce veriť, na ktorých stavbách zanechal rukopis práce svojich rúk: Kožiarske závody v Liptovskom Mikuláši, Glejona, Silo v Okoličnom, Pilana, vysielač na Chopku, vojenské objekty v Liptovskom Petre, mliekareň v Okoličnom a mnoho ďalších. Ani po odchode na zaslúžený odpočinok nezostal sedieť so založenými rukami. Pracoval v porubskej pridruženej výrobe ako stavebný majster a zaspomínal, že dôchodcovia veru vybudovali stavby najvyššej kvality: zemiakareň v Liptovskom Mikuláši, rekreačné zariadenia v Žiarskej doline a domy, čo stavali v Porube svojpomocne určite neporátete na prstoch obidvoch rúk.
Nech čerti berú, kto ohovára
„Ale čo budeme rozprávať len o robote,“ napomenula manželka, „zaspomínajme na našu svadbu. Poviem vám veršík, čo hovoril starejší: „Vypite si zástolníci z tohto pohára, nech ho čerti berú, kto vás ohovára.“ A rezko sa pustila sa aj do spevu: „Čo by som si ja nevypila, keď som si na dvoje zarobila: na družstve i v hore...“ A tak sa reč zvrtla na jej životnú cestu. „Keď som podrástla, slúžila som u doktora Rajniaka. Na stavbách maltu nosila, robila na textilke v Okoličnom. Keď založili družstvo, zásobovala hospodársky dvor spolu s Matejom Beťkom, Paľom Broskom – Volároví. Neskoršie v hore sadila stromky. Robota bola ťažká, ale bolo veselo.“
Okrem diamantovej svadby si v tomto roku pripomenuli aj päťdesiat rokov, čo si postavili rodinný dom na Mostkách. „Akoby to bolo včera,“ poznamenal Peter Agnet. „Pamätám, ako sme stavali. Ručne vyrábali kvádre, začali sme bez stavebného povolenia o materiál bola núdza. Vtedy prekvitala poriadna byrokracia. Keď nám dal žandár Chrabačka pokutu za čiernu stavbu, do hodiny nám ju zlegalizovali. Taká bola vtedy doba.“
Treba aj trošku šťastia
Pripomína, že v živote treba aj trošku šťastia. „Ako vojak som nebol zranený, na stavbách ma obišli úrazy a ani choroby ma veľmi neprenasledovali. Rov-
ných štyridsať rokov som robil v domácom cirkevnom zbore presbytera, do kostola som chodieval pravidelne. Aj keď som bol majstrom v Stavoindustrii, tak mi to nikto nevytýkal. Viera zostala vo mne po celú dobu a aj teraz ďakujem Pán Bohu za dar zdravia a dobrú rodinu.“
Manželia Agnetovci vychovali dve deti: Libušku a Paľka, tešia sa zo štyroch vnúčat. „A keď sa stretne najbližšia rodina, tak pripravíme desať stoličiek. Vnúčatá študujú na vysokých ško- lách, chodia po svete, ale na sta-
rých rodičov nezabúdajú. Napíšu, prídu nás pozrieť.“
Nie je im dlhý deň? „Ale kdeže, vždy si vieme nájsť robotu, v záhradke, okolo malého hospodárstva. Kto robil po celý život nedokáže žiť bez práce ani jeden deň.“
Akú radu majú pre mladých manželov, aby ich zväzok vydržal celý život? Agnetovci svorne odpovedali: „Manželstvo je vážna vec, treba to brať vážne a splniť to, čo hovorí manželská prísaha. Zachovať si vernosť a pomáhať jeden druhému, odpustiť a žiť tak, akoby bolo pred nami ešte sto rokov. Veď máme deti a vnúčatá a tam pokračuje náš život."
DUŠAN MIGAĽA