„Ide mi na osemdesiaty šiesty,“ oznámil svoj vek Ján Lúčanský. „Mne minulo osemdesiat,“ dodala jeho Eva. Hoci podriemkavali, obaja sa posadili na posteliach a s radosťou sa pustili do rozhovoru. Očividne im dobre padlo, že majú poslucháča.
Manželia Lúčanskovci žijú v jednej izbičke v Stredisku opatrovateľskej služby (SOS) SČK v Liptovskom Hrádku. Vyše tridsať rokov sú manželmi, pre každého z nich je to druhé manželstvo. „Jej umrel muž, mne manželka, dali sme sa dokopy,“ povedal Ján. Spoločné deti nemajú, ale potomkovia z prvých manželstiev žijú v Liptove. Vlani sa manželia jeden druhému stratili. Ako je to možné? „Bývali sme spolu v dome vo Východnej, keď som ja musel ísť do nemocnice,“ rozvíjal históriu Ján. „Medzitým Evu vzala dcéra k seba. Prišiel som domov, Evu však odviezli od dcéry do nemocnice. Dlho sme nevedeli jeden o druhom. Ja som prišiel z nemocnice domov do prázdnej izby. Ostal som sám doma. Syn vraví – čo budete sám robiť? Bolo mi tak i tak. Išiel som do Lučivnej do starobienca, ale nepáčilo sa mi tam. Furt mi bolo len za domom smutno a tiež som rozmýšľal - tridsať rokov sme boli s Evou vedno, na starosť sme sa rozišli a nevieme jeden o druhom. Ale nechceli sme sa rozísť.“
Tri mesiace neboli manželia vedno, ako konštatoval Ján. Potom sa dozvedel, že jeho Eva šla z nemocnice do hrádockého SOS SČK. Raz ju bol pozrieť, posedeli na lavičke pod stromom a rozhodol sa: „Vykonal som si tu a bývame spolu. Obidvoje nás dali dovedna.“ Vedúca SOS SČK Elena Oravcová prezradila, že len čo sa Ján uistil, že jeho manželka je v Liptovskom Hrádku, hneď sa chcel sťahovať. Po čase sa mu to skutočne podarilo. Podľa slov E. Oravcovej je to veľmi milý manželský pár. Navyše, obaja prekrásne spievajú a ak majú možnosť, zanôtia liptovské.
„Ako sa máme?“ zopakoval Ján otázku. „Dobre. Doma by nás musel dakto opatrovať. Tu máme opateru, operú nás i najesť dajú. Celé dni čítam časopisy aj odbojársku knižku, kde píšu o tých, ktorí popadali na frontoch. Opisujú dediny, čo povypaľovali Nemci.“ „Potom v noci vykrikuje,“ zasmiala sa manželka. S úsmevom vysvetlil výkriky i Ján: „Kričal som, čo tu, reku, vojsko robí. A to sa mi snívalo.“
Eva Lúčanská vraj celé dni leží, spí, občas jej manžel čo-to prečíta. Kedysi sama čítavala, dnes nevidí dobre. „Celý život som vyšívala, aj v noci. Šatky pre ženy do Važca, Východnej, Štrby, Bratislavy. Hŕbu som navyšívala. Ohromná vyšívačka som bola. Šatky mi nosili vyšívať, aj keď som na oči nevidela.“
V rozhovore sa však stále obaja vracali k obdobiu, keď nevedeli jeden o druhom. Musel to byť pre nich veľmi silný zážitok. Potvrdila to opakovane i Eva: „Ja som bola najprv v Štiavničke, potom do nemocnice, brucho ma bolelo, veľmi bolelo. Hneď ma operovali. Z nemocnice ma previezli do Hrádku, ale Jano tu nebol. Ostala som sama. Vtedy som si pomyslela - keby som radšej umrela. Ale on ma prišiel pozrieť...“ hlas znežnel a zvlhol. „Oddýchnem si, nemám zubov, zle sa mi rozpráva,“ pregĺgala pani Eva. Očividne sú spomienky na odlúčenie aj po dlhšom čase boľavé. Ján chcel Evino zmĺknutie vysvetliť: „Všetko by bolo dobre, len ona má v ústach sucho-sucho, musí stále vodu piť, už ani ďasná nemá, len žuje deň a noc.“ Po chvíli sa Eva znovu vrátila k spomienkam: „Musela som tu byť sama, aj keď mám muža. Bolo mi smutno. Chcela som byť s Janom. Plakala som za ním, veď sme dobre žili.“
Nikdy sa manželia neškriepili? Ona rýchlo odpovedala - nikdy, on – nooooo. Z rozhovoru vysvitlo, že to boli len také prekáračky.
Nechýba manželom dom, v ktorom bývali? Rýchlejší v odpovedi bol Ján: „Prv mi bolo za domom smutno, ale teraz som už skoro zabudol. Čo by som doma robil sám? Ona nemôže ísť so mnou, nemôže chodiť, ani navariť už nemôže. Veru, nie sme schopní sami byť. Dobre to vymysleli, že starých ľudí pobrali do domov. Aj keď voľakedy sme si my našich rodičov viac vážili, ctili. Dneska starých iba het, nik ich nepotrebuje.“ A Ján si hneď spomenul na niekoľko svojich známych, ktorí dali i dom mladým a museli do domova dôchodcov. Vraj dakedy boli aj pätnásti v dome. Dnes? On by však nemenil. Nechce už ostať bez svojej Evy. A hoci manželia Ján a Eva ani raz v rozhovore nepovedali, ako sa majú radi, lásku a veľkú spriaznenosť duší bolo v izbičke naplno cítiť.
DAGMARA