VYRASTALI V LIPTOVE, mali krásne detstvo. Rodičia dodnes bývajú v Bobrovci, kam sa ich deti, rozletené po svete, vracajú. Milan, talentovaný hudobník, žije v Bratislave, výtvarníčka Mariana sa uhniezdila v Prahe, Juraj zaletel do Ameriky. Súrodenci Kojšovci.
Po otcovi sú vraj naladení do hudby, fotografie aj kresby. Mariana prezradila, že až v dospelom veku sa dozvedela o otcových karikatúrach.
Aréna Juraja Kojša
Najďalej z troch súrodencov žije Juraj, no nájde si aspoň dvakrát do roka cestu domov, kde nachádza svoje korene a necháva sa inšpirovať ľudovými hudobnými nástrojmi. Pri jednom z návratov skrsla v jeho hlave myšlienka usporiadať v Liptovskom Mikuláši predstavenie s ďalšími Bobrovčanmi pod názvom Aréna Juraja Kojša.
Stalo sa. 6. augusta sa v preplnenej mikulášskej Synagóge predstavili okrem súrodencov Kojšovcov poetka Anna Ondrejková, výtvarníčka Judita Feňvešová, organizáciu si vzala na starosť Jana Drusková a zvuk Stanislav Štofčík.
Učaroval jej olejový pastel
Milan Lasica pozerajúc sa na svoj obraz, ktorý nakreslila Mariana a vystavovala v Bratislave, sa opýtal: „Koľko stojím, keď tu už takto visím?"
Mladá výtvarníčka okrem Bratislavy vystavuje najmä vo virtuálnej galérii na internete, ale diváci mohli vidieť jej obrazy aj v Amerike. Mala samostatné i skupinové výstavy, veľa jej obrazov sa nachádza v súkromných zbierkach a u priateľov. „Moje obrazy nechcem umiestniť do galérie. Chcem, aby boli v uliciach niekde pre ľudí."
Čo priviedlo Marianu k fotografii a kresbe? „Na začiatku bol fotograf Martin Martinček z Liptovského Mikuláša," zasmiala sa Mariana. „Páčilo sa mi, ako fotografoval vrchárov a tváre starých ľudí. Ja som potom chodila za našou starkou a fotografovala som ju i starého otca i všetky tváre. Od detstva ma zaujímala fotografia, najmä portrét, po mikulášskom gymnáziu som študovala Pražskú fotografickú školu. Keď som ju doštudovala, nadviazala som na fotografiu mastným pastelom. Dôvod? Urobila som jednu fantastickú fotografiu Juraja v základnej umeleckej škole pri starom zrkadle, ktoré „tečie" a mení sa v ňom obraz. Mne sa veľmi páčila, a tak som ju nakreslila olejovým pastelom. Tam to začalo."
Juraj pri rozhovore Marianu pozorne sledoval a keď videl príležitosť, doplnil ju: „Kreslí muzikantov, celebrity, politikov a kamarátov. Jej obrazy sú o farbe, ktorú krásne kombinuje. Všetky obrazy sú robené z fotografií, z ktorých vytiahne vnútornú expresivitu daného človeka. Mariana dokáže vytiahnuť z človeka polohu, ktorá sa možno v každodennom živote neprejavuje." Jurajove slová potvrdila aj sestra: „Kto mi je sympatický, kto je zaujímavý, toho nakreslím. Musí však mať aj výraz v tvári."
Mariana nekreslí len obrazy, ale aj postavičky - ilustrácie do rôznych komerčných publikácií. Prvý obraz nakreslila v roku 1995. Bol na ňom Juraj a zatiaľ posledný je z roku 2008 a takisto je na ňom Juraj počas promócií v Amerike.
„Nikdy som sa do žiadneho štýlu nehranila, nikdy som nevedela, akým smerom idem. Až kamarátka, výtvarna kritička, mi povedala - Mariana, toto je vyšitý pop art, pripomína mi Warholove sieťotlačové portréty, najmä v narábaní s čistými farebnými plochami. To nie je zlé, to sa mi celkom páči," so smiechom uzavrela výpoveď Mariana.
Spojil počítač s hudbou
Juraj začal o fujare kurióznou príhodou: „Na festivale v Argentíne som hral na fujare a prišiel za mnou Peruánec so slovami - toto je vraj slovenské! Ja mám takýto nástroj z Peru a volá sa moxegno (mozeňo). Neveril som, ale skutočne Peruánci v Andách majú skutočne takmer rovnaký nástroj, ako je naša fujara, len je kratší a dierky na moxeňa sú na opačnej strane ako na fujare. Inak štruktúra oboch nástrojov je taká istá, hoci kultúry sú vzdialené na tisíce míľ."
Juraj vyštudoval klavír, potom sa zameral na kompozíciu a zaujali ho počítačové technológie, súčasne začal komponovať. Ako sa dostal do Ameriky? „Na konzervatóriu v Bratislave som vyhral konkurz a dostal pozvanie študovať do USA. Na Slovensku som študoval klavír a angličtinu, prerušil som štúdium a dokončil som bakalára v Amerike. Potom som sa rozhodol venovať viac kompozícii, a tak som sa presťahoval do Miami, kde som ukončil magisterské štúdium. Tam som sa dostal k počítačovým technológiám, ktoré som neskôr študoval ako doktorandský kandidát na Virginskej univerzite. Vo Virginii som obhájil na jar rozsiahlu, takmer dvestostránkovú prácu na tému ako virtuálne nástroje môžu vytvoriť spojenie medzi fyzickou a virtuálnou realitou v hudbe. Od septembra nastupujem na univerzitu v Yale, kde budem učiť počítačovú hudbu a multimediálne umenie a súčasne budem pracovať vo výskume."
Juraj ovláda klasické ľudové nástroje - drumbľu, fujaru či zvonce, ale dokáže ich prepojiť virtuálne. Vytvorí takzvané modely, ktoré sú replikami fyzic-kých nástrojov. Zvuk simuluje počítačom. „Zaujímavé na tom je to, že napríklad fujara má vo fyzickom svete určité danosti, ale ja môžem fujaru - model roztiahnuť aj na kilometrovú dĺžku. Potom virtuálna fujara vytvára zvuky, ktoré nikdy nikto nepočul. Takže môžeme v počítači vymodelovať nástroj, ktorý je síce založený na pôvodnom, ale môžeme s ním ďalej pracovať a dotvárať ho."
Nevťahuje Juraja virutálny svet do seba tak, že stráca kontakt s fyzickým? „Mne sa páči práve to rozmedzie. Väčšina skladieb, ktoré som za posledné tri, štyri roky napísal, sú pre virtuálne i fyzické nástroje. Noty, ktoré sa nedajú na fyzickej flaute zahrať, virtuálna v pohode zahrá. Takýto hudobný postoj znázorňuje, ako ľudstvo môže hladko prejsť do virtuálneho sveta. Napokon virtuálna realita nám otvára nové obzory a nové možnosti vnímania toho nášho sveta. Fyzického."
DAGMARA
