Václav Marhoul, scenárista, režisér, producent: „Jan Meduna, hlavný predstaviteľ, bol herecký filmový panic, v živote pred kamerou nestál. Naschvál som si nevybral slávne tváre. Príbeh by potom nebol vierohodný, diváci by nevideli postavu, ale herca, ktorý tú postavu hrá. Český producent obvykle potrebuje slávnych a výborných hercov. Ja som potreboval výborných a nie slávnych hercov. Zbabelosť a hrdinstvo môžu v jednej chvíli jedným byť. Ľudia o tom mávajú skreslenú predstavu. Ani ja to celkom presne neviem. Neviete, či ste hrdina, či zbabelec, kým sa nedostanete do hraničnej situácie. Z hrdinu sa veľmi rýchlo môže stať zbabelec a naopak. Ľudská odvaha sa podobá peniazom na vašom účte. Vo vojne len vyberáte, tam nie sú žiadne vklady. Každý, kto ide do vojny, je hrdina. Naše postavy išli do vojny dobrovoľne – tým pádom mali konto odvahy dosť vysoké. Deň čo deň zažívali hrôzy a utrpenie. Odrazu je konto na nule, nemáte z čoho brať. V tú ranu sa z vás ľahko stane takzvaný zbabelec. Je to zložité.“
Martin Nahálka, čatár Borný:
„Spočiatku to bolo pre mňa ťažké, pretože niektorí herci sa navzájom poznali a ja som sa so všetkými videl prvý raz. Musel som medzi nich dobre zapadnúť, aby sme vytvorili zohraný kolektív. Pritom byť Slovákom medzi toľkými Čechmi býva niekedy dosť problematické. Ale keď prídu na Slovensko, všetko im to vrátim!“
Vladimír Smutný, kameraman: „Zdá sa, že film prekonal moje predstavy. Kameraman realizuje predstavu autora filmu a tým je režisér. Keď čítam scenár po prvý raz, sústredím sa hlavne na emócie, na to, ako na mňa príbeh pôsobí. Emočnú seizmografickú krivku sa snažím zapamätať. Pri realizácii filmu sa potom snažím tieto prvotné emócie uplatniť v časovej línii filmu. Prvá predstava býva idealisticky naivná, ale pocitovo jedinečná.“
Jan Meduna, vojak Pospíchal: „Všetci si myslia, ako sme na púšti trpeli, ale ono to zase až také kruté nebolo. Musím sa priznať, že je mi za ňou celkom smutno. Prežili sme tam jedenásť týždňov a to je pomerne dlhá doba.“
Radim Fiala, poručík Halík: „Vo Vyškove sme dostali pekne do tela. Myslím, že sme všetci siahli na dno svojich fyzických síl. Už po prvých minútach výcviku vo Vyškove, keď sme robili kliky na rozpálenom asfalte, som si povedal, že to nebude sranda. Nebolo to žiadne hranie sa na vojačikov, ako by si niekto mohol myslieť. Občas sme doslova potili krv.“
ANNA GUDZOVÁ
