Divadlo v Ploštíne začalo hrávať ešte za Rakúsko–Uhorska v takzvanom Hexnerovom dome, lepšie povedané, v krčme na Vŕšku.
Hrávalo sa väčšinou na fašiangy, po divadle sa konala tanečná zábava. Organizátorom predstavení boli členovia Dobrovoľného hasičského zboru, začali s divadelnou hrou Amerikán od J. Hollého. V rokoch 1928 až 1945 bola divadelná činnosť sporadická. Organizovali ju cirkevné organizácie, športový klub, niekedy regrúti.
Koncom päťdesiatych rokov sa vytvorila Osvetová beseda a pri nej vznikol divadelný súbor. Najprv bez mena, neskôr s názvom Polotín, ktorý pôsobil takmer dvadsať rokov. Do roka pripravil asi sedem akcií, napríklad večery poézie, divadelné hry, večery s hudbou, krátke scénky zo života, spoločenské večierky, literárne pásma či tanečné zábavy s programom.
Majstrom na vytvorenie scén, ich premien, nacvičenie zohratosti techniky a hercov bol dlhoročný režisér a scenárista Ján Klobušiak, prezývaný Maliar. Divadelný súbor sa každoročne hlásil do súťaží a dostal sa do skupiny vyspelých súborov. Vystupoval nielen v rodnej obci, ale aj v obciach celého Liptova, v Liptovskom Mikuláši, Liptovskom Hrádku, Ružomberku. Každá divadelná hra mala premiérové predstavenie a najmenej dve a najviac devätnásť repríz.
Ľudia, ktorí pracovali v súbore, boli ako fundovaní odborníci prizývaní ako herci či technici, zvukári a osvetľovači aj do iných súborov v okresnom meste či do okolitých obcí.
Hodnotenia? Najkrajšie tie spontánne. Napríklad, keď sedemdesiatročná starenka povie: „Mladý pán, bola som na divadle“, zalesknú sa jej oči. „Ďakujem vám za všetkých.“ Alebo starý pán Michal Čupka povedal: „Chlapče, som už starý somár, ale pri tej úlohe som sa cítil ako mladík. Ďakujem ti.“ Keď išla Starosvetská svadba, už hodinu pred každým predstavením prišiel do sály Martin Dzúrik Dzúr a povedal: „Zase som tu. Čo nebudem mať na poldeci, ale ja tú svadbu musím vidieť. Môžem?“
Tieto slová hrejú hlboko v srdci. Možno aj to sú poďakovania za dlhé večery nacvičovania divadelných hier.
DUŠAN ĽUDEVÍT ŽUFFA
