„Lekári na traumatológii chodievali k mojej posteli s otázkou v očiach: Toto čudo ešte žije?"
Stanislav Gajdoš mal nehodu na rovnej ceste. Skončil v kóme s poranením lebky, rozdrvenou nohou, rukou, poraneným hrudníkom. „Dodnes sa nevie, kto bol vinovatý, ale keďže som prežil, pravdepodobne ja. V bratislavskej nemocnici ma poskladali. Hlavu operovali nakoniec, keď som bol ako tak pojazdný. Mal som šťastie na lekárov," vysvetlil Stano. S úsmevom pokračoval: „Dva razy som chodil na vysokú školu. Kvôli roku 1968 som jednu nedokončil. Po augustových udalostiach som totiž žil a pracoval v zahraničí. Keď som sa vrátil, povedali mi: je nám ľúto, ale pokračovať v štúdiu nemôžete. Prečo? Lebo máme príkaz. Nehoda a uzdravovanie po nej boli mojou treťou univerzitou." Nehoda Stanislavovi „darovala" zvláštnu schopnosť. „Mal som obdobie, ktoré, našťastie, trvalo len mesiac. Keď vošiel človek do miestnosti, vedel som, čo povie. Nepríjemné. Potom schopnosť zmizla, ale akýsi vhľad do človeka mi ostal, a tak vďaka mimoverbálnej komunikácii si prečítam o človeku viac, ako on chce dať o sebe navonok vedieť. Je možné, že táto schopnosť mi ostala po havárii. Mnohí tvrdia - keď je človek úplne dole, viac sa pozerá hore, takže vníma veci odlišne a má iný hodnotový systém."
Stanislav Gajdoš pracoval roky v rozhlase, v súčasnosti je na „voľnej nohe". V Liptovskom Mikuláši mal dve výstavy fotografií. Najprv v Posádkovom dome fotografie horského potoka, hry svetla a tieňov, potom v Múzeu Janka Kráľa zábery z 21. augusta 1968 v Liptovskom Mikuláši.
Ako sa dostali jeho fotografie do Liptovského Mikuláša, keď od roku 1996 žije v severných Čechách? „Agentúra JPP (Jedna Pani Povedala) funguje, a tak prišli moje fotografie na Slovensko," zasmial sa Stano.
Na jednej z fotografií z roku 1968 je tank zachytený odspodu a zblízka. Nebál sa? „Keď som ju robil, nevedel som, ako skončím. Bola veľká snaha zachytiť z udalostí aspoň niečo. Čo so strachom? V priebehu pár dní nastúpila normalizácia. Všetko, čo som nafotografoval, som schoval. Bál som sa, ale nie o seba. Vedel som, že fotografie by boli rozbuškou. Od roku 1971 som robil v rozhlase, takže tam sa skloňovali „normalizačné radosti“ od rána do večera. Zo Slovenska som v apríli 1996 odišiel. Dobrovoľne. Nikto ma nenútil. Myslel som si, že prejsť z jedného rozhlasového štúdia do iného, je ako prestúpiť z autobusu do autobusu. Už som nemohol vydržať v rozhlase. Myslel som si, že niekomu ublížim, že ho začnem škrtiť. Nemohol som vydržať normalizáciu ďalšieho typu. Odchod do Čiech nebolo dobré riešenie, ale človek je často múdry až po, však?"
Stano srší pohodou. Jeho recept? „Človek má k dispozícii jeden vesmír a potom má ešte svoj vlastný, ktorý dostal do daru so životom. Tam je priestor, kde je doma. Tam ja „chodím na studničku."
DAGMARA