Najprv prijatie medailistov a trénerov na radnici a potom neformálne stretnutie s recepciou.
Uplynulý pondelok prijal ružomberský primátor Michal Slašťan, za prítomnosti ďalších členov vedenia mesta, medailistov z XIII. paralympijských hier v Pekingu, členov ŠKST TPŠ Ružomberok Miroslava Jambora a Alenu Kánovú a úspešných klubových i reprezentačných trénerov Jána Bezecného a Romana Cibulku. Súčasťou milého stretnutia bolo tiež finančné ocenenie týchto vzácnych radničných hostí. Deň, v ktorý sa predovšetkým veľmi intenzívne spomínalo na paralympijský sviatok v čínskej metropole, pokračoval recepciou, ktorú ružomberský klub telesne postihnutých športovcov nachystal v priestoroch tamojšej Spojenej odbornej školy obchodu a služieb. Hlavným hostiteľom bol dlhoročný, a momentálne už bývalý, klubový šéf Marián Bystričan. Samozrejme, chýbať nemohli ani video návraty k paralympijským hrám, vrátane finálového duelu v súťaži vozíčkarok Kánovej a domácej Li Qi-an. „Aj touto cestou sa chceme poďakovať tým, čo boli a sú nápomocní,“ povedal na úvod M. Bystričan.
Kým A. Kánová mala štart na svojej tretej paralympiáde v suchu, už po vlaňajších majstrovstvách Európy, kde dobyla kontinentálny titul, M. Jamborovi akoby „Peking“ spadol z neba. „V každej kategórii mohlo štartovať len 16 hráčov, mne však v aktuálnom svetovom rebríčku patrila až 22. priečka,“ vravel tento 29–ročný Tatranec. Preto som s účasťou vôbec nerátal. Potom ale prišla fantastická správa, že od organizátorov som dostal „divokú kartu“. Presne sa pamätám, bolo to 21. marca. Hneď som začal riešiť, čo teraz. Nevedel som si predstaviť denne pracovať a zároveň sa perfektne pripraviť na paralympijskú súťaž. Povedal som si, že na čas odídem z práce. Okrem toho, že som prišiel o pravidelný príjem, na mňa prešli ešte odvodové povinnosti voči sociálnej poisťovni.“ Od stredy už držiteľ dvoch pekingských kovov (striebra a bronzu) zase zarezáva v popradskom Monfielde. „O rok je Európa. A na nej som ešte nebol,“ prezrádza Miro svoju ďalšiu veľkú stolnotenisovú výzvu.
Alenka Kánová prezradila aj niečo z toho, čo po príchode z Číny stihla absolvovať: „Stalo sa už peknou tradíciou, že s veľkými medailami sa chodíme pochváliť do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej. Tamojším zamestnancom som venovala i striebornú medailu. Keď som pred štrnástimi rokmi mala úraz, v Kováčovej ma učili vôbec prvým pohybom na vozíku. Tiež je to miesto, kde mi vtedy Janko Riapoš a Mirko Rybár prvý raz požičali stolnotenisovú raketu. V tomto rehabilitačnom centre som absolvovala aj svoj prvý turnaj.“ Ala má nezabudnuteľné dojmy i s raftingu s vodáckymi medailistami: „S Miškom Martikánom sme sa aj vykúpali. Určite to však urobil naschvál, aby bola väčšia zábava.“ Nevšedné bolo prijatie striebornej medailistky z Pekingu na pracovisku: „Keď som odchádzala, viacerí kolegovia ani nevedeli, že športujem. O mojom úspechu sa dozvedeli práve na veľkej firemnej akcii. Dostalo sa mi do uší, že reakciou bol obrovský aplauz. Zamestnávateľ mi ako darček prisľúbil špeciálny rehabilitačný vozík. Teraz si ma už spolupracovníci aj na chodbe obzerajú.“ To bolo a čo bude? Predovšetkým účasť na slávnostnej recepcii, ktorú 23. októbra na Britskej ambasáde v Bratislave poriada kráľovná Alžbeta II. „Je to pre mňa veľká česť,“ nezakrýva dojatie ružomberská právnička. „Vedela som, že tam majú ísť dvaja medailisti. Keď mi prišla pozvánka, bola som veľmi šťastná. Veľmi sa teším.“
JÁN SVRČEK
