Márii Konečnej z Liptovského Mikuláša pred ôsmimi rokmi diagnostikovali vážnu chorobu obličiek. Osem rokov je na invalidnom dôchodku a čaká na vhodného darcu. Za ten čas stihla absolvovať už viac ako tisíc dialýz.
Primár interného oddelenia Nemocnice s poliklinikou v Liptovskom Mikuláši Viliam Iľanovský nám ozrejmil: „Ochorenia obličiek sú veľmi časté. Problémom zostávajú chronické ochorenia obličiek, ktoré často vedú k ich chronickému zlyhávaniu. Jednou z metód ich liečby je hemodialýza. V chronickom dialyzačnom programe je zaradených dvadsaťosem pacientov, ktorí trikrát do týždňa prichádzajú na pravidelnú hemodialyzačnú liečbu. Máme aj pacientov zaradených do transplantačného programu. Nie každý je vhodný na to, aby daroval obličku a nie každý príjemca darovanú obličku prijme. Táto problematika je nesmierne zložitá a rieši sa na vyšších pracoviskách, kde pacienti trans– plantácie podstupujú.“ Dozvedeli sme sa tiež, že zdravému človeku stačí na správnu funkciu organizmu jedna oblička.
Na dialýzu ako do práce
Pacienti chodia na dialýzu ako do práce; na tri zmeny. Mária Konečná je zaradená do rannej, kde trávi čas približne od 7. do 11. hodiny.
Dovoz i odvoz zabezpečujú pacientom sanitky. „Chodím tam dvakrát do týždňa, v utorok a v piatok na štyri hodiny. Sú tam aj pacienti, ktorí, keď priberú viac ako štyri kilogramy, musia ostať štyri a pol hodiny, aby sa ich organizmus stihol dostatočne zdialyzovať, čiže zbaviť sa odpadových látok,“ vysvetľuje Mária Konečná.
Počas dialýzy pacient leží v posteli, môže sa posadiť, čítať si, pozerať televíziu. Nemôže ale chodiť, ani na toaletu. Čo sa týka pitia a jedenia Mária Konečná si pochvaľuje: „Tam si môžeme dovoliť aj syr a rezeň alebo, ak si niekto z domu donesie klobásku, na dialýze ju pokojne môže zjesť, pretože sa to zdialyzuje. Zjesť také niečo doma, to už by bolo horšie.“ Podobne je to aj s pitím. Počas dialýzy môžu pacienti vypiť ľubovoľné množstvo tekutín, no doma si musia toto množstvo strážiť. Ľuďom s nesprávnou funkciou obličiek sa voda ukladá v tele a priberú z nej skôr ako z jedla.
Pri našej návšteve v dialyzačnom stredisku liptovskomikulášskej nemocnice pani Mária popíjala kávičku, ktorú jej pripravili starostlivé zdravotné sestry . „Sestričky sú perfektné, vidíte, kávu mám spravenú,“ smeje sa. „Urobia nám všetko, o čo ich požiadame. Nemôžeme si na ne sťažovať, sú veľmi milé,“ hodnotí starostlivosť personálu Mária Konečná a dodáva: „Najkritickejšia je posledná hodina, keď sa už človek mrví v posteli, neobsedí.“
Cestovať na dlhšie nemôže
Krv sa z tela pacientky i späť do neho transportuje cez centrálny venózny katéter, takzvaný kaval, ktorý má všitý v žile pri kľúčnej kosti. Kaval, ktorý jej už trikrát menili, spôsobuje Márii Konečnej asi najčastejšie problémy: „Ja som taká náchylná, že dostanem vírus alebo bacil a hneď sa to prejaví na kavale. Aj teraz beriem antibiotiká.“ V súčasnej dobe má kaval opäť vymenený, treba veriť, že jej problémy so zápalmi a vyčerpávajúcimi infektmi pominú.
Mária Konečná býva v panelákovom byte so synom Richardom, ktorý jej veľmi pomáha. Keď je syn v práci, spoločnosť jej robí šteniatko kokeršpaniela Lili.
O cestovaní na vysnívanú dovolenku nemôže byť kvôli dialýze ani reči. Občas teda zájde počas voľných dní aspoň za dcérou na Myjavu. A mimo Slovenska? „Boli sme raz v Čechách na dovolenke, ale aj tam som musela chodiť na dialýzu. Pri všetkom, čo plánujem a robím, musím s dialýzou rátať.
Aspoň nemusí dochádzať
Za ostatných dvadsať rokov sa podmienky výrazne zlepšili, dialyzačné strediská sú takmer v každom meste.
Predtým boli k dispozícii na Slovensku iba tri dialyzačné centrá, kam doslova zvážali pacientov zo spádových oblastí. Pre Liptov bolo najbližšie stredisko v Martine. Mária Konečná mala aspoň v tomto šťastie, že na dialyzačnú liečbu nastúpila v mikulášskej nemocnici, kde dialýzu robili už desať rokov. Odpadlo jej nepríjemné cestovanie do Martina a späť. „Niekedy mi po dialýze bývalo veľmi zle, keď som prišla domov. A keby som mala ešte cestovať do Martina a späť, neviem, ako by som to zvládala. Takže ma veľmi teší, že nemusím dochádzať,“ zamýšľa sa pani Mária. Podľa jej slov je na tomto ochorení najzákernejšie, že obličky síce nebolia, ale človek umiera.
PETER DANKO