„POĎME PO GAUDÍHO stopách v Barcelone,“ ujasnili sme si cieľ cesty v Španielsku a ani jesenné slniečko nás nenahovorilo k moru. Radšej sme si obuli pohodlné sandále a vyšli do ulíc.
Naša sprievodkyňa Jana, u španielskych priateľov Joana, ochotne s nami drala topánky. Veľa barcelonských pamiatok a zákutí poznala. Na čo nestačili jej vedomosti, pomohla mapa.
Jašterica prináša šťastie
„Antoni Gaudí bol génius, predbehol nielen svoju dobu, ale originalitou zasiahol aj do súčasnosti. Jeho stavby priťahujú tisíce turistov, mnohí prídu do Španielska kvôli nemu. Hoci v roku 1926 zomrel a zanechal svoje najrozsiahlejšie dielo La Sagrada Família nedostavané, dokonca nezanechal ani plány na jeho dostavbu, bol jeden z architektov s neobyčajným zmyslom pre geometriu a objem. Obrovská predstavivosť mu dovoľovala pripraviť projekt v mysli ešte predtým, ako ho zakreslil do plánov. Málokedy robil detailné plány svojich diel, uprednostňoval preniesť ich do trojrozmerných makiet, tvarujúc všetky detaily tak, ako si ich predstavoval. Inokedy improvizoval počas prác," povedala Jana a zaviedla nás do Park Güell. Nečakané a úžasné. Právom park všetci pokladajú za jeden z klenotov Barcelony. My sme ho spoznávali od konca. Vošli sme doň zozadu cez zelený park s výhľadom na Barcelonu. Odrazu sa medzi palmami rozprestrela veľká plocha s lavičkou z keramiky vo všetkých možných farbách. Takzvaná čarovná lavička lemovala obvod oddychovej plochy. Pohľad zameraný na detail dával spätnú väzbu: polámané dlaždice rôznych farieb a veľkostí bez ladu a skladu naukladané vedľa seba. Veľký detail: rozprávková odvážnosť. Posudok odborníkov: genialita. Technika, ktorú používal Gaudí, sa nazýva trencadis, pozostáva z tvorenia mozaiky z rozbitých kúskov keramiky. Pod oddychovou plochou s lavičkou sa týčila sieň s osemdesiatim šiestimi stĺpmi a výbornou akustikou. Malo ich byť sto, preto ju nazvali Stostĺpová sieň. Pozornejší si všimli, že niektoré stĺpy boli šikmé. Kto si dôkladnejšie prezrel strop, mohol sa pokochať štyrmi veľkými plastikami, ktoré predstavujú ročné obdobia a štrnástimi malými. Tie zobrazujú lunárny cyklus.
„Skalnatú“ prechádzku ponúka cesta zahryznutá do svahu a oblúkovito spevnená skalami a stĺpmi, pripomínajúcimi arkády. Nechýbajú balkóny, terasy, sochy. Tým, že celá chodba má v profile tvar slzy, nie je chladná aj keď je vybudovaná z kameňa. Prechádzku končíme v dvoch rozprávkových domčekoch. Všetky hrany na nich sú „mäkké“, roztomilé okienka oblúkovité. Ako perníkové chalúpky. Zo schodov nad domčekmi sa pozerá veľká farebná jašterica. Vyteká jej z pusy voda a turisti sa snažia umyť si v nej ruky. Vraj to prináša šťastie.
Kamenní vojaci na streche
Kamenné vojsko Gaudí zasa umiestnil na strechu budovy La Pedrera. Tento obytný dom je asi najznámejší v meste. Všetky vyhliadkové autobusy prejdú okolo neho. Turisti obdivujú mäkkosť tvarov a akúsi vlnkovitosť stavby. Tí, ktorí si dajú námahu a vstúpia do budovy, môžu vnímať jej magický charakter. V dome bývala rodina Mila, pre ktorú ho Gaudí postavil. V budove je múzeum a byty. Samozrejme, prechádzka na streche domu je prechádzkou medzi Gaudího sochami. Komíny vyzdobil technikou trencadis, pričom použil rozbité fľaše od šampanského.
Fascinujúca Sagrada Família
Gaudí sa do projektu zapojil v roku 1883 a odborníci pokladajú chrám za jeho vrcholné dielo napriek tomu, že dodnes nie je dostavané. Na stavbe katedrály naplno pracoval od roku 1914 až do smrti v roku 1926. Cieľom projektu bolo, aby bola postavená len z darovaných peňazí. Možno aj preto ju dodnes nedostavali. Určite však výstavbu ovplyvnila aj neexistencia plánov výstavby a neschopnosť pokračovateľov dohodnúť sa na ďalších krokoch výstavby. Predpokladá sa, že ju dokončia v roku 2030. Zmestí sa do nej trinásťtisíc ľudí.
Počas našej návštevy sa v katedrále pracovalo. Či sa dá z pohľadu Slovákov povedať, že naplno, nevedno. Mentalita Španielov je totiž iná. Len sem-tam sme videli, že všadeprítomné žeriavy prepravili kus mramoru. Aj vo vnútri katedrály to vyzeralo ako na stavbe. Všade bolo veľa odliatkov, tony lešenia, prach. Pri akomsi nákrese rozmýšľali dvaja muži v prilbách. Podľa nás sa nikto v katedrále nešiel pretrhnúť od práce, len turisti odušu stláčali spúšť fotoaparátov.
Gaudí pri stavbe katedrály napodobňoval prírodu. Hoci mnohí tvrdili, že chrám nemôže stáť na stĺpoch pripomínajúcich stromy, Gaudího plány vyšli. Turisti dnes vykrúcajú hlavy do stropu, kde sa rozvetvujú a kvitnú kamenné opory katedrály. Chrám im však ponúka oveľa viac. Výťahom sa možno dostať do dokončených veží Sagrady Famílie a odtiaľ si vychutnať pohľady na Barcelonu alebo sa zblízka pokochať kamennými kvetmi, ovocím či zvieratami na vežiach. A dolu pešo špirálovitým uzučkým schodiskom, ktoré cez maličké okienka ponúka vždy iný pohľad na mesto. V chráme cítiť zvláštnu atmosféru. Turisti sa tam pohybujú ticho a s posvätnou úctou. Fasádu zdobia reliéfy s výjavmi z biblie, predstavujú narodenie, ukrižovanie a znovuzrodenie Krista aj množstvo prírodných motívov. Niet na nej miestečka, kde by nebol reliéf, soška či ornament.
DAGMARA
