AK MÁ BYŤ HOVORCA akceptovaný, musí sa o to predovšetkým sám pričiniť. Aj toto poznanie vyplynulo z nášho rozhovoru s Petrom Kubicom, riaditeľom odboru informácií a zahraničných vzťahov a hovorcom Žilinského samosprávneho kraja.
Hovorcovia sú vo vedomí mnohých divákov či čitateľov zapísaní ako páni v kravatách a oblekoch a dámy v kostýmoch, ktorí odriekajú naučené formulky obhajujúce postoje svojich zamestnávateľov. Stotožňujete sa s touto predstavou?
-Určite nie. Mňa táto práca napĺňa, je pre mňa výzvou a určite ju nevnímam ako miesto, z ktorého sa len niečo povie na uspokojenie novinárov a verejnosti. Hovorca určite nemá byť papagáj. Má to byť človek, ktorý vymyslí spôsob, ako sprostredkovať dôležité informácie. Predtým sa ale, a to pokladám za veľmi dôležité, musí dôkladne zoznámiť s problémom, o ktorom chce hovoriť. Ak tak neurobí, pri druhej otázke novinár zistí, že tápa, a po tretej si tým bude už istý. A to nie je dobrý základ pre akceptovanie hovorcu.
Je pre vás hovorcovská pozícia naplnením sna?
-Pravdupovediac, ešte pred niekoľkými rokmi som netušil, že hovorcom budem. Odbornosťou som literárny vedec a profesijne som sa orientoval týmto smerom. Prispieval som síce do novín, ale viac som sa orientoval na vlastnú tvorbu či preklady. To, čo robím teraz, považujem za dobrú školu a tiež za výzvu. Už v čase predvolebnej kampane do vyšších územných celkov pred tromi rokmi sme s dnešným predsedom Žilinského samosprávneho kraja Jurajom Blanárom veľa hovorili o tom, ako a v akom zábere sa majú informácie prezentovať občanom a aký servis má úrad poskytovať smerom k verejnosti, novinárom či zahraničiu. Mať pred sebou úlohu sformovať to do systému, bol základný dôvod, prečo som prijal ponuku robiť hovorcu.
Širokej verejnosti sa síce viac prezentujete ako hovorca. Vy ste ale zároveň aj riaditeľom odboru informácií a zahraničných vzťahov. Ktorá z týchto pozícií vás viac napĺňa?
-Nedajú sa od seba oddeliť. Okrem povinností vo vzťahu k médiám je v mojej pracovnej náplni aj formovanie imidžu kraja, komunikujeme so zahraničnými novinármi, s Bruselom, vydávame propagačné materiály, pripravujeme program pre návštevy vyžadujúce osobitný protokol, sformovalo sa u nás bezplatné právne i sociálne poradenstvo, poradenstvo týkajúce sa prechodu na euro, to všetko organizačne zastrešujeme. Rovnako sa venujeme súťažiam, ktoré kraj organizuje najmä pre stredoškolskú mládež. K dôležitým patrí oblasť infozákona. Netýka sa samozrejme len odpovedí na otázky, s ktorými sa na nás obracajú pracovníci médií a občania, ale aj formovanie a dopĺňanie internetovej stránky kraja s cieľom, aby si na nej našli občania čo najviac informácií. Mnohokrát sa už prezentovalo, že naša web stránka dostala viacero ocenení, obsahuje aj zjednodušenú navigáciu na informácie pre nevidiacich a slabozrakých. To všetko, a ešte mnoho ďalších činností, ktoré som nemenoval, pretože ich je naozaj veľa, sú veľmi rôznorodé. Ja mám na starosti ich koordináciu. Za dôležitú považujem každú. Nedokážem preto povedať, ktorá ma napĺňa viac a ktorá menej.
Spomínate formovanie imidžu kraja. Prečo ho považujete za dôležitý?
-Hoci sme takmer na konci druhého volebného obdobia vyšších územných celkov, nie som si celkom istý, či občania vedia, čomu všetkému sa na kraji venujeme a čo všetko v kvalite ich života môžu napríklad ich poslanci ovplyvniť. Poviem príklad: Z tohtoročného rozpočtu kraj dotuje približne štvrťmiliardou korún dopravu tak, aby sa autobusy dostali aj napriek ekonomickej nevýhodnosti spojov do každej dediny. Nie je to až také samozrejmé, no ľudia, ktorí autobusy potrebujú, to iste ocenia. Verejnosť ale nedostatočne vedela o tejto podpore, a preto sme rozbehli informačnú kampaň od cestovných lístkov cez dopravné karty až po autobusy, aby sme vyjadrili túto našu kompetenciu. Alebo oblasť sociálnych služieb. Nie tak dávno došlo k prestrihnutiu dotácií pre subjekty, ktoré poskytovali opatrovateľskú službu. Nebolo to systémové, preto sa krajský parlament rozhodol presunúť peniaze na iný sociálny cieľ. V mnohých zariadeniach by vedeli rozprávať o tom, koľko polohovateľných postelí už dostali, čo všetko sa opravilo, koľko bezbariérových stavieb pribudlo a podobne. Informácie tohto druhu sú stavebným kameňom dobrého marketingu kraja, považujeme za dôležité o nich hovoriť.
Náplň práce odboru je vlastným know-how kraja?
-Viac-menej áno. Formovali sme ju na základe potrieb kraja i cieľov, ktoré sme si stanovili. Na samom začiatku v roku 2006 bol projekt s názvom Komunikujeme, ktorý sa stal východiskovým dokumentom pre to, čo dnes pre informácie o kraji a pre marketing značky kraja robíme. Odbor informácií fungoval aj predtým, no nové vedenie potrebovalo dať mu novú náplň, ktorá by lepšie prezentovala pozíciu kraja, jeho poslanie i servis pre občanov.
Skúste byť trochu osobný. Obohacuje vás táto práca?
-Určite áno. Ak by som ju nebol prijal, určite by som nespoznal mnohých úžasných ľudí, ktorí pracujú v rôznych médiách v kraji. Nie som vyštudovaný novinár a tie skúsenosti, ktoré teraz mám, by som nikde inde nezískal.
Pre novinárov je niekedy hovorca prekážkou v získavaní informácií. A hovorcovia? Ako vnímajú novinárov? Nie všetci sú úžasní...
-Nechcem hovoriť za všetkých hovorcov, ale pre mňa je novinár človek, ktorému treba dať vyčerpávajúce informácie. Ak ich nedostane, môže ich interpretovať aj chybne či povrchne. No mrzí ma, ak pripravíme tlačovku, novinári na nej dostanú informácie a môžu sa pýtať na to, čo ich zaujíma, no na druhý deň sa nájdu takí, ktorí mi položia otázku na problém, ktorý sme na tlačovke podrobne rozoberali. Alebo sa pýtajú na to, čo majú už dávno uverejnené na našej internetovej stránke. Odpoveď samozrejme dostanú, ale mohli sme si ušetriť čas. Problém pozitívne vnímať vzťah: hovorca – novinár mám aj vtedy, keď vnášajú politiku do čisto odbornej problematiky.
Aký by mal byť dobrý hovorca?
-Recept nemám. Ale jedno viem určite – mal by vedieť obhájiť pozíciu svojho zamestnávateľa v akejkoľvek téme a mal by vedieť podať čo najviac informácií. Z toho vyplýva, že by mal neustále na sebe pracovať, aby vedel, o čom hovorí.
Škola na prípravu hovorcov neexistuje. Vzdelávajú sa niekde?
-Vzdelávanie si organizujeme sami. Hovorím teraz o združení Otvorená samospráva, ktorej členmi sú hovorcovia krajov, miest, sčasti štátnej správy, akademickej samosprávy. Naša práca je o niečom úplne inom, ako je práca hovorcu firmy, banky či poisťovne. Na stretnutiach riešime praktické problémy, novú legislatívu, tlačový zákon, prizývame si odborníkov na komunikáciu, organizujeme konferencie...
Vy ste aj literárne činný. Najnovšie vám vyšli Rozprávky víly Púpavky. Čo pre vás písanie znamená?
-Písaniu sa venujem dlhé roky. Tvorba tohto druhu je pre mňa ako dýchanie. Je to potreba, ktorej sa venujem aj teraz, keď mi ostane trochu času.
Knižný trh vám zrejme dáva jednoznačnú odpoveď na otázku, ako sa vaše knihy predávajú. Dá sa rovnako ľahko zistiť, či je práca, ktorú vykonávate ako človek zodpovedný za informácie a marketing kraja, efektívna?
-Nemôžeme si ešte dovoliť platiť prieskum tohto druhu. Bol by drahý. Máme ale ceny, ktoré našu prácu oznámkovali v rôznych súťažiach, máme spätnú väzbu od občanov, s ktorou sa zoznamujem pri rôznych príležitostiach a za svojich ľudí môžem povedať, že v rámci našich možností robíme maximum preto, aby PR kraja malo dobrý kredit. A máme aj plány, aby sa naďalej zlepšoval.
VIERA LEGERSKÁ
