Ružomberské združenie, na čele ktorého stojí Milan Daniel, predstavila televízia celému Slovensku koncom septembra. Skutočnosť, že kamery „veľkej“ televízie zaostrili až na Ružomberok, by azda bola hodná chválenia sa.
Keby nešlo o občianske združenie MiniBodka orientujúce sa na pomoc sociálne slabým deťom. Keby šot nebol súčasťou relácie mapujúcej tienisté osudy okolo nás, keby verejnosti nebol predstavený projekt s vysoko ušľachtilými cieľmi a myšlienkami, ktorý však okrem pochopenia a súhlasného pritakávania, že taká pomoc je potrebná a hodná uznania, veľa reálnej pomoci dosiaľ nezažil.
Projekt Náhradný domov
Projekt sa volá Náhradný domov pre šesťčlennú súrodeneckú skupinu, o ktorú sa už nemôže postarať nikto z pôvodnej rodiny. „Keď sme sa po prvý raz dozvedeli o osude týchto detí, nevedeli sme, že sa im budeme venovať štyri roky. Netušili sme, že o týchto deťoch budeme uvažovať ako o svojich deťoch. Netušili sme, že sa budeme usilovať o ich zverenie do pestúnskej starostlivosti. Netušili sme, že budeme vyvíjať úsilie smerujúce k doživotnej starostlivosti formou poskytnutia náhradných rodičov, rodiny a vytvorením podmienok pre výchovu, vzdelávanie a liečenie týchto detí. Na začiatku to bol taký štandardný, „šedivý“ prípad. Mysleli sme si, že keď ho uzavrieme s tým, že sa všetko podarilo dotiahnuť do úspešného konca, pôjdeme svojou cestou k ďalším prípadom,“ spomína na začiatky M. Daniel.
Ďalší dvaja sú adoptovaní
Všetko je však inak. Ďalší osud Aďky z materskej školy Železná Breznica, Dominika, prváčika, v súčasnosti na dlhodobom liečení v liečebno-výchovnom sanatóriu Čakany, Majka, tretiaka zo Základnej školy Budča, Kristínky, siedmačky z tej istej školy, rovnako starého Mirka, ale aj Tomáša, študenta prvého ročníka strednej školy z Banskej Bystrice, je stále neistý a súrodenci stále nie sú pokope.
„Ak chceme predstaviť celú súrodeneckú rodinu, spomenúť musíme ešte dvoch súrodencov, ktorí sú však u adoptívnych rodičoch v Taliansku. A bez ich súhlasu nie je možné dostať ich späť na Slovensko. Deti sa však na nich veľmi často pýtajú. A ťažko sa im vysvetľuje, že nie je možné, aby boli trvalo s nimi. Pokúsime sa preto aspoň zabezpečiť stretnutie s nimi,“ povedal nám M. Daniel.
Štyri roky bez úspechu
Táto snaha je však zatiaľ len nahlas vysloveným prianím, chcením. Najprv je totiž potrebné „slovenským“ súrodencom zabezpečiť spoločný náhradný domov. No tento cieľ sa za štyri roky nepodarilo zrealizovať. „Povedzme si otvorene. Od začiatku novembra minulého roka nám Ministerstvo vnútra SR povolilo verejné zbierky na celom Slovensku. Finančné zdroje na kúpu, hoci aj staršieho, domčeka preto získavame, zatiaľ nie veľmi úspešne, touto formou. Inak sa ani získať nedajú. Vlastné zdroje na to nemáme a to, čo získame inak, keďže nepomáhame len tejto súrodeneckej rodine, ale pracujeme aj v teréne s obeťami domáceho násilia a ľuďmi v núdzi, minieme pri tejto pomoci. A či nám pomohla medializácia nášho snaženia v televízii? Prínos bol, verím, že len zatiaľ, iba ten, že nám zopár ľudí telefonovalo a hovorilo, že je dobré a obdivuhodné, že pomáhame tým, ktorí to potrebujú. Doteraz však žiadna viditeľná reakcia, reálna pomoc neprišla. Priznávam, nečakal som to a veľmi ma to trápi,“ priznal sa M. Daniel.
Peniaze na domček nemajú
Pritom MiniBodka, ak chce svoj projekt úspešne zavŕšiť, by mala mať na účte približne 2,5 milióna korún (82 984,80 €). No od tejto sumy je ešte veľmi vzdialená, takže aj sen vytvoriť náhradnú rodinu pre šiestich súrodencov je zatiaľ v nedohľadne.
„Aj keď vravíme, že domček by sme chceli mať v Ružomberku či v jeho okolí, môže byť aj kdekoľvek inde. Deti, aj my, ako rodičia, by sme sa prispôsobili. Potrebovali by sme veľmi pomôcť aj preto, že Dominik je na liečení. Preto nemá kontakt s ostatnými súrodencami a samotu zle znáša. To sa odzrkadľuje aj na jeho správaní, má problémy. My by sme ich chceli riešiť, ale spolu so všetkými súrodencami a nie samostatne. A keďže sa touto cestou uberať nemôžeme, dosť tým trpíme. No dôvodov, prečo súrne potrebujeme pomoc milodarcu – záchrancu, je viac a všetkým, ktorí by nám pomohli, by sme boli veľmi vďační. Mám však pocit, že záujem o náš projekt vždy končí len prvotným záujmom o smutný príbeh jednej veľkej súrodeneckej rodiny. A potom je ticho a nikto sa nám už neozve. A to veľmi bolí,“ smutne konštatoval Milan Daniel.
JÁN SZABÓ
