Storočnicu prvej školy a sto rokov od narodenia učiteľa Petra Hubku si pripomenuli 11. októbra v Žiari.
Slávnosť školy i jej učiteľa sa uskutočnila v triede, v ktorej kedysi učil Peter Hubka. Z pôjda priniesli pôvodné lavice, pôvodené počítadlo, na ktorom bolo desať guličiek, aj starý obraz s fujaristom. Kalamár sa nepodarilo nezohnať, starý glóbus a plátenú tašku si požičali zo Smrečian z Pamätnej izby Fraňa Kráľa. Staré fotografie priniesli ľudia z domu a v zväčšenej podobe v čase osláv viseli na ste-nách. Samozrejme, triedu pred slávnosťou vygruntovali, vyumývali okná a zariadili tak, aby vyzerala ako kedysi.
Učiteľa Petra Hubku mali v dedine veľmi radi a vážili si ho. Okrem pedagogickej práce sa venoval vzdelávaniu dospelých, organizoval kurzy pravopisu, počtov, pracoval ako účtovník v úverovom družstve, ako knihovník v obecnej knižnici a vedúci osvety. Nacvičil sedemdesiat divadelných hier, založil štvorhlasný miešaný zbor aj čisto mužský zbor pre nácvik ľudových i chrámových piesní. Písal obecnú kroniku, poskytoval rady v oblasti ovocinárstva, záhradníctva, prvej pomoci. Bol aj jedným z autorov Čítanky pre 4. ročník základnej deväťročnej školy. Za svoju 25-ročnú školskú prácu mu udelili titulom Vzorný učiteľ. Zomrel v Bratislave v roku 1994.
Triedu, v ktorej Peter Hubka učil aj program pripravili členky miestneho spolku Červeného kríža a kultúrna komisia pri obecnom úrade v Žiari. Slávnostnú atmosféru podujatia dotvorili spevom ženy z Jednoty dôchodcov. Program spestrila scénka zo školského prostredia, perličky zo súkromia prezradila Božena Devečková. Do spomienok načreli aj Božena Trnková a Marta Jančušková.
Mnohí spomínali, prezerali si fotografie a počúvali melódie, ktoré na harmóniu zahral syn Petra Hubku, jeho menovec. V ich srdciach ožili spomienky, posilnila sa spolupatričnosť a túžba, aby sa do žiarskej školy opäť vrátil kultúrny život.
Pôvodná škola už nestojí, zbúrali ju po 2. svetovej vojne. Ešte kým stála, postavili novú, v ktorej s a slávnosť konala. Občas v nej nacvičujú hudobníci, v druhej miestnosti je posilňovňa, v pôvodnom kabinete knižnica, jednu triedu využívajú športovci - mávajú v nej schôdze.
Žiarska lapačka vlkov
Peter Hubka do obecnej žiarskej kroniky zapísal aj príbeh o lapačke vlkov. Siete, do ktorých ich Žiarania lapali, venoval Liptovskému múzeu v Ružomberku. Podľa zápisu v obecnej kronike sú už možno v Národnom múzeu v Martine. Peter Hubka napísal:
„Žiarania lapali vlkov najviac pred utvorením železnice (1870- 1875) a potom asi do roku 1880 – 1890.V spomínanom čase bolo v našom kraji veľmi mnoho vlkov. Lapaním ich však dočista vyničili a keď sa ešte i potom objavil kde-tu vlk, toho poľovníci v krátkom čase urobili neškodným. Ľudia spomínajú, že pred vybudovaním železnice chodievali vlci až do Liptovského Sv. Mikuláša kradnúť, čo sa dalo dostať pod zuby. Chodievali cez Nicovô a cez Háj a že veru večerami bolo nebezpečné sa potuľovať tadiaľ. Pretože vlci narobili hodne škody, najmä v obci Žiar, uzhovorili sa Žiarania, že týchto zlodejov vlčích budú musieť voľajakým spôsobom ničiť. Zbrane nemali, až na jednu starú ťažkú pištoľ, aj to k nabíjaniu len odpredu, ktorú opatroval mlynár. Preto si hľadali iný spôsob. Večierkami sa schádzavali do bývalej krčmy, kde pri pohárikoch hútali, hútali a premýšľali, až prišli na myšlienku, že by bolo lepšie, keby sa tá potvora – vlk do niečoho zamotal a potom že by mu už kyjakmi dožičili. Rozmýšľali, čo by sa na to najlepšie hodilo, až prišli na myšlienku, že veru ľanu a konopí doma majú dosť, že usúkajú špagátu a z toho napletú siete, v ktorých sa vohnaný vlk poriadne zamotá, takže im neutečie a že ho oni už kyjakmi dobijú. Tak sa stalo. Narobili sietí asi meter širokých a 30 až 50 metrov dlhých. Pripravili si kyjaky a najmä v jeseni a v zime mali vlci zlé časy. Už večer sa občania Žiarania dohovorili, že na druhý deň idú na „zvery“, čiže lapať vlkov. Ráno ešte potme asi o 2. - 4. hodine zobúdzal určený k tomu občan krikom: „Na zvery, na zvery!“ Každý, kto sa k tomu cítil byť chlapom, sa rýchlo poobliekal, vzal dôležitú zbraň preň – kyjak a na ceste pred domami sa rýchlo ešte radili. Prácu si rozdelili a síce: Jedni išli zver (vlkov) duriť – hnať, niekedy až z Okoličného, krikom: „Ahúj, hahúj!“ Vlci sa zľakli a pelášili späť tou cestou, ktorou šli na lov. Do hory sa vracali väčšinou dolinkami, popri potôčikoch, čiže krytými miestami, čo využívali zas tí občania, ktorí išli siete rozstaviť - rozostrieť. Rozostavili ich tam, kadiaľ sa nič zlého netušiaci vlk vracal. Sieť pripevnili k zemi krátkymi vidlicami tak, že vidlice vpichli do zeme a tým cez oko siete pripevnili i sieť samotnú a na koncoch siete zabili do zeme tiež po vidlici dlhej v podobe vidiel tak, že vidlice smerovali hore a na tých bola zavesená cez oká sieť. Preto vidlice boli vbité do zeme len tak silno, aby pri náraze vlka do siete táto padla naň. Chlapi, ktorí siete rozostavali, sa pri nich ukryli buď za stromy, do húštin alebo keď to bolo na voľnom priestranstve maskovali svoj kryt konármi zo svrčín, takže utekajúci vlk ich nezbadal a od siete neutiekol. Na vyvýšenom mieste, obyčajne na strome, skadiaľ mohol vidieť celú lapačku, bol občan, ktorý ju aj odtiaľ riadil. Upozorňoval tých, ktorí durili príležitostným volaním, aby vlka hnali správne do siete. Poľakaný vlk v divom behu, niekedy ich bolo i viac, búšil naslepo do siete. Padla sieť na vlka, ktorý čím viac sa usiloval z nej dostať, tým viac sa zamotával. Za stromami, konármi a v húští pokrytí chlapi len na toto čakali, lebo hneď vybehli a kyjakmi ho v sieti zabili. Žiarania touto lapačkou nielen že oslobodili seba, ale i ostatné obce od vlkov. Pritom si aj zarobili pekný peniaz. Za lapeného vlka, ako odmenu zo stoličnej pokladnice dostali 8 zlatých v šajnoch a za kožu z neho dostali tiež 8 – 9 zlatých šajn. Tieto peniaze si odkladali do spoločnej pokladnice. Za ne si opravovali siete, vyplácali honcov a riadili každú jar zábavu, na ktorej pili vlčnô. I terajšia zvonica, postavená za 1800 korún a tri zvony kúpené v Nadlaku za 1400 korún sú kúpené zväčša za vlčiarsky peniaz, totiž za čistý zisk z lapačky.
Lapačka vlkov prestala asi okolo roku 1880 – 1890 preto, že už nebolo vlkov. Najmä železnica ich zastavila. Aby žiarsku lapačku vlkov urobili nezabudnuteľnou, vtedajší obecní predstavitelia dali na obecnú pečať vyraziť vlka, čo odznak lapačky."
Pripravila: OLGA BRÁDLOVÁ
