So smútkom na tvárach minulú stredu opúšťali palubovku ružomberské basketbalistky. Veľmi sklamaná bola aj kapitánka Ruže Lucia Kupčíková.
Čo hráčka prežíva počas takéhoto zápasu, keď súper nezadržateľne bodovo uniká?
- Človek cíti, že padá dole. Najprv sa snaží stále myslieť pozitívne. Keď pribúdajú minúty a nedarí sa, je to čoraz ťažšie.
Aká bola pred stretnutím nálada v šatni?
- Boli sme nabudené, že ideme odohrať dobrý zápas. Aspoň navonok to vyzeralo, že družstvo je bojovne namotivované. Lenže asi naše vnútra boli plné pochybností.
Ako si vysvetľujete obrovský rešpekt zo súpera, ktorý dal pečať celej ružomberskej hre?
- Neviem. Možno tam bol strach z chýb. Z toho potom pramenil náš strach. Nič sme nerobili tak, ako sa má, čiže naplno a odvážne.
Zabíjala vás aj katastrofálna streľba.
- Veľmi sme sa natrápili na každý kôš. Súper mal úžasnú streľbu. Jednoducho a rýchlo bodoval. Skvelé mal tiež trojky. Proti jeho muške sme nedokázali vzdorovať. Avšak nechápem, prečo sme netriafali ani z čistých pozícií.
Po polčase svietil na tabuli 25–bodový rozdiel vo váš neprospech. Čo zaznelo v kabíne?
- Že ešte nič nie je stratené a ideme sa pokúsiť zabojovať. Hlavne sme chceli ukázať dobrý basketbal. Nič nám ale nevyšlo.
-
(SVR)
