Mária Hliničanová z Ploštína oslávila na Dušičky sté narodeniny. Volajú ju babička a na rozprávkovú babičku Boženy Nemcovej sa trochu aj podobá.
Pochádza z desiatich detí, ale nikto z jej súrodencov už nežije. „Bývali sme v drevenom dome. Rodičia nemali veľa peňazí, a tak sme odmalička museli pomáhať. Všetky sestry sme chodili robiť do kožiarskej fabriky do Lackov. Veľa roboty bolo aj okolo domu. Chovali sme kone, kravy, barance, prasatá, kury a husi. Kúsok od domu tiekol malý jarček. Keď sme ho zahatali, dalo sa v ňom plákať, ale väčšie kusy sme naložili na chrbát a chodili plákať na potok do Iľanova,“ zaspomínala babička. Do školy chodila ešte za čias Rakúsko-Uhorska. Mali vraj prísneho učiteľa a museli sa učiť po maďarsky. Dodnes vie zopár maďarských slov. Cez vojnu sa ukrývali v pivnici a spávali na zemiakoch.
Dáva im lásku a oni jej ju vracajú
Vydávala sa ako 19-ročná a s manželom mali jedinú dcéru Máriu. „Mamička mi bola aj sestrou, priateľkou, všetkým. Je veľmi láskavá, trpezlivá, pedantná, ale vyžaduje poriadok a disciplínu. Keď sa mi narodili deti, materská dovolenka bola len tri mesiace. Chodila som do zamestnania, stavali sme dom a ona sa starala o deti a o domácnosť. Nevymeškala som v práci ani jeden deň preto, že by deti boli choré. Chodila s nimi aj k lekárovi, vždy boli ako zo škatuľky, čistulinké, upravené, vyparádené. Opatrovala aj pravnúčatá, všetci ju majú radi. Dáva im lásku a oni jej ju vracajú.“
Ako starý otec naučil vnukov rýchlo písať
Jubilantka Mária Hliničanová má jedného vnuka, jednu vnučku, štyroch pravnukov a päť prapravnukov. Jej manžel zomrel už pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Bol tesár a staval priehrady. Vďaka nemu sa jeho vnuk vraj naučili rýchlo písať. „Starý otec bol prísny a dával nám písomné tresty. Raz sme museli tisíckrát napísať vetu: Najskôr sa opýtam, či doma netreba niečo robiť, až potom môžem ísť von. Každú vetu sme museli očíslovať, takže sme ho nemohli oklamať,“ prezradil jubilantkin vnuk Vladimír Bátik, mimochodom prezident Slovenskej asociácie silných mužov. Potvrdila to aj jeho sestra Ľuba Droppová, ktorá má tiež vytrénovanú ruku a podobá sa na prezidentskú kandidátku Ivetu Radičovú. Babička ich neoslovila inak, ako Vladíček a Lubinka.
Teší sa, keď mikulášski hokejisti dajú gól
Okrem toho, že sa Mária Hliničanová starala o deti a o domácnosť, pracovala v bývalej Javorine v kuchyni. Aj tam ju mali všetci radi, vážili si ju a jej meno bolo zárukou kvality. Popri zamestnaní stíhala aj záhradu, ktorá bola jej koníčkom, rada šila, vyšívala a háčkovala. Najviac sa natrápila, keď skracovala vnukom a pravnukom rifle, lebo riflovina bola tvrdá a „mašina“ ju nechcela prešiť.
Keď sme sa jej spýtali, čo najradšej robí teraz, odpovedala: „Najradšej počúvam rádio. Správy, počasie a najviac ma baví hokej. Keď dá Mikuláš gól a vyhráva, som šťastná, to sa mi veľmi páči.“ A dcéra dodala, že vždy presne vie, aký je výsledok. Telenovely ju veľmi nezaujímajú, ale rada si pozrie bohoslužby. „Nedávno boli o Rázusovi. Bol to múdry a zlatý človek. Videla som ho zblízka, bola som v kostole, keď kázal. Ale to bolo už veľmi dávno. Zomrel, keď som mala dvadsať deväť rokov.“
Odmietla si dať amputovať nohy a chodí dodnes
Pamäť pani Márii slúži ešte dobre, horšie je to s nohami. Mala upchaté cievy a pred pätnástimi rokmi jej ich lekári chceli amputovať. Rozhodla sa však, že nohy si odrezať nedá a odišla z nemocnice. Vďaka vzornej starostlivosti svojej dcéry a najbližších chodí doteraz, hoci nohy ju už neposlúchajú tak ako kedysi. V očiach má však stále iskru, vyžaruje z nej pohoda a pokora. Má peknú pleť a sto rokov by sme jej určite nehádali. Žeby za tým bola nejaká špeciálna životospráva alebo kozmetika? „Ale kdeže. Žiadne mastičky. Vždy bola elegantná, upravená a na slávnostné príležitosti si dávala rukavičky. Ale klobúk jej otec nedovolil nosiť. Možno preto, že sa bál, aby sa za ňou muži príliš neotáčali,“ prezradila jej dcéra a nežne pohladila mamu po tvári.
Sladká Biblia a gratulácia od primátora
Špeciálny jedálny lístok ani obľúbené jedlo babička nemá. „Nie som prieberčivá, zjem všetko. Kedysi sme jedávali švábku s polievkou, švábku s kyslým mliekom, švábku s kapustou, stále iba švábku. Teraz sú celkom iné jedlá a všetky mi chutia.“ Na záver sme sa jej spýtali, aký darček by si želala na sté narodeniny. „Všetci sú na mňa dobrí, starajú sa o mňa, majú ma radi a ja mám rada ich. Čo by som si mohla želať viac?“
Ako povedala kňažná z Babičky: „Šťastná to žena.“
Sté narodeniny oslávila Mária Hliničanová v kruhu svojej rodiny. Okrem množstva kvetov a darčekov dostala aj veľkú tortu v tvare Biblie. Ešte predým, ako ju rozkrojili, jej na Mestskom úrade v Liptovskom Mikuláši zablahoželal primátor Ján Blcháč.
(BEA)
