Chcel pracovať v bielom, jeho sen – práca v lekárni. Vyučil sa za kuchára, biela mu ostala. Aj s bielymi myškami v alkoholickej opici, pretože alkohol ho sprevádzal od detstva.
Prvé poháriky „tuhého“ dostával od dospelých pri rôznych sviatkoch a oslavách, neskôr rád siahol za alkoholom sám. Alkohol mu rozbil rodinu. Pätnásťročný syn raz len konštatoval: „Otec, si opitý.“ Jeho veta ho vyburcovala, rozsvietila výstražné svetielko, ktoré v ňom ešte blikalo a nakoniec z vlastnej vôle sa šiel liečiť. Už niekoľko mesiacov je „čistý“. Keď odchádzal do normálneho života, psychológ ho varoval. Alkoholic-kých nástrah je v bežnom svete človeka veľa, často práve naj-bližší, priatelia i známi sú pokušiteľmi. Sám sa radí medzi vyliečených alkoholikov a verí si. Chce žiť viac ako len normálny život. Chce žiť život bez alkoholu.
Vaša prvá skúsenosť s alkoholom? Pamätáte si, kto vám prvýkrát nalial?
- Prvá skúsenosť asi v devia-tich rokoch. Dovtedy určite tiež nejaký štamprlík bol. V desia- tich som mal prvýkrát poriadnu opicu. Počas Veľkonočných sviatkov v každom dome nalievali tvrdý alkohol, že som sa jednoducho opil, v jednom dome zaspal a potom mi bolo veľmi zle. Nenalievala len rodina, ale aj rodičia spolužiačok. Jednoducho, v každom jednom dome. Síce po malých štamprlíkoch, ale alkohol sa vo mne hromadil. Ako zvedavý chlapec som chcel všetko skúsiť, tak ako všetci moji rovesníci. Nikto z nás si neuvedomoval, že v každom dome je iný druh alkoholu. Asi do štrnástich rokov každá dedinská kúpačka vyzerala takto.
-
Ako reagovali rodičia? Vedeli o tom, že sa opíjate?
- Vedeli. Moje opice brali s humorom a mama sa ma snažila vyliečiť vývarom. Pritom hovorila, že aspoň sa dozviem, ako je to opiť sa, ako je opitému zle. „Budeš mať vlastnú skúsenosť,“ hovorievala. Myslím, že takéto reči sú bežné.
- V štrnástich po skončení základnej školy. Začali zábavy, diskotéky. Nevyhľadával som úmyselne alkohol, ale vždy som sa napil. Myslím, že z frajeriny. Alkohol, cigareta. Mal som väčšinou starších kamarátov, chcel som medzi nich zapadnúť a vyrovnať sa im.
Nebol problém na diskoté- kach dostať k alkoholu, aj keď ste nemali pätnásť rokov?
- Nie. Za bývalého režimu bol zákaz tvrdého alkoholu na takýchto podujatiach, ale ani vtedy nebolo problémom dostať sa k tvrdému alkoholu. Ak nie tvrdý alkohol, víno bolo vždy. Je kuriózne, že som sa nestretol ani s tým, že by mi čašník nechcel naliať. Žiaden z nich mi nikdy nepovedal – nenalejem ti. Až keď som sa vrátil dvadsaťdvaročný z vojenčiny, vtedy odo mňa paradoxne pri objednávaní piva pýtal čašník občiansky preukaz. Pritom dovtedy som fakt nemal problém dostať sa k alkoholu. Ani v základnej, ani v strednej škole, či ráno, či večer. Kedysi bol zákaz v obchodoch do desiatej hodiny predávať alkohol a napriek tomu som sa aj v týchto hodinách k nemu dostal. V strednej škole som ešte nemal viditeľný problém s alkoholom. Škola ma bavila, tancoval som vo folklórnej skupine, recitoval, konferoval rôznych školské podujatia. Mal som široké spektrum záujmov, alkohol ma vtedy menej zaujímal, ale už v druhom ročníku sme si ráno s kamarátmi kúpili víno. Začal som piť.
-
Nikto nezbadal v škole, že pijete?
- Nikto, ja som vždy vedel pijatiku zakamuflovať. Správal som sa normálne, vždy som bol usmiaty, v dobrej nálade, nedal som na sebe znať, že som pil. Keď mi bolo v škole zle, povedal som triednej učiteľke, že idem k lekárke. Zaujímavé, že ani lekárka nezistila, že mám opicu po alkohole a vypísala ma zvyčajne na dva, tri dni. Ľahko som sa učil, problém som nemal žiaden.
-
Koľko alkoholu ste dokázali zakamuflovať?
- Asi pol litra vína na mne nebolo ešte vidieť. Také množstvo sme vypili ráno s kamarátmi a šli sme do školy. K tomu cigareta – od štrnástich rokov aj fajčím.
-
Kedy okolie, podľa vás, zbadalo, že pijete?
- Alkohol vo mne driemal a problém prerástol v tomto roku. Ale väčšie problémy som začínal mať už asi pred dvoma rokmi. Uvedomoval som si to a začal som sa sám ambulantne liečiť. Liečba viac-menej prebiehala tak, aby som spravil radosť okoliu – rodičom, manželke. Som rozvedený, mám pätnásťročného syna, ale vtedy ešte nebolo v mojom záujme prestať piť. Skôr som zareagoval na manželkin výrok: „Chlapä, rob niečo so sebou...“ Užíval som teda lieky na potlačenie chuti na alkohol. Veľmi rýchlo som však zistil, že sa dajú prepiť. Pil som ďalej a môj organizmus nijako na lieky nereagoval. Chuť na alkohol bola stále. Vtedy som už podnikal a aj v podnikaní som mal prístup k alkoholu.
-
Kedy sa prelomila situácia?
- Keď mi syn povedal: „Otec, si opitý.“ Až vtedy som si uvedomil, že je so mnou zle. Zavrel som podnik, našiel som si inú prácu, kde som nemal prístup k alkoholu. Dával som si dobrý pozor, aby som nepil. Trvalo to však len tri mesiace. Býval som na ubytovni a začal som si sám sebe zdôvodňovať túžbu po alkohole. Začal som piť vraj z nudy. Najprv pollitrovky. Po týždni som už za dve hodiny stiahol sedmičku borovičky. Najprv ráno ťapka borovičky, aby som mohol fungovať, pretože som mal obrovské abstinenčné príznaky. V noci potenie, zimnica, triaška. Nikomu neprajem tieto stavy.
-
Dávali ste okoliu najavo, že potrebujete pomôcť?
- Neviem, ale v práci sa mi ruky triasli. Zamestnávateľ vedel, že som bol ambulantne liečený, že mám problém s alkoholom. Dnes mám pocit, že ma chcel len využiť. Nechal ma padnúť na hubu.
-
Čo to znamená?
- Chodil som opitý do práce, po čase mi povedali: „Viac do práce nechoď, choď sa liečiť.“ Bolo mi ľúto, ale neprotivil som sa. Vrátil som sa domov k rodičom. Bol víkend a doma zabíjačka. Aj tam som si vypil, aby som bol schopný vykosťovať.
-
Išli ste na liečenie?
- Áno. Dokonca s pevným rozhodnutím niečo so sebou urobiť. Vedel som, prečo tam idem, čo chcem dokázať. Personál v liečebni bol prísny, ale nepomohol by mi, keby som ja nechcel.
-
Dokážete takmer po polroku od liečby fungovať normálne bez alkoholu?
- Áno. Som absolútne čistý a nerobí mi to žiaden problém. Som šťastný človek, myslím si. Keď som išiel z liečenia, mal som nasadený antabus. Asi po mesiaci, čo som bol vonku, som si povedal, že antabus je len pomocná barla, pri ktorej človek nesmie alkohol. Ja nemám rád slovo nesmie, a tak som sa rozhodol nebrať liek. V prvom rade je totiž hlava a ja som sa rozhodol. Bez antabusu som už vyše štyri mesiace. Prežil som rôzne slávnosti, kde nie je problémom dostať sa k alkoholu. Počas liečenia je povinná priepustka domov na návštevu. Zhodou okolností mi vtedy umrela starká. Po ceste domov som sa zastavil v staničnej reštaurácii a z pachu vína a piva mi prišlo zle. Alkohol na kare mi však už nič nerobil.
-
Čo vám pomáha vydržať?
- Autogénný tréning, autosugescia. Vedel som o nich od psychológa. Spočiatku som to považoval len za reči, ale na spoločných tréningoch som si zvykol na cvičenia, a tak naviac som si ráno i večer robil autosugesciu. Dodnes každý večer používam autogénny tréning. V ňom poďakujem za deň prežitý bez alkoholu a poprosím Pána Boha, aby mi pomáhal ďalej. Dodám, že alkohol nenávidím, je to hnus, ktorý mi spôsobil a stále spôsobuje veľa zla. A ráno si hovorím - mám dobrú náladu, nič ma nevystresuje, nebudem si všímať nervóznych ľudí. Lebo tí ma dokážu ešte vytočiť.
-
Ako reaguje okolie na vaše zmenené správanie?
- Ani moje najbližšie okolie nechápe, že som sa po vyliečení z alkoholu veľmi zmenil. Ľudia si ťažko zvykajú na zmenu osobnosti. Oni zostali doma, nemenia sa, ale ja som sa zmenil.
-
Čo ste získali tým, že nepijete alkohol?
- Začal som si znovu veriť. Vydržím. Sú však ešte chvíľky, keď si pomyslím, načo som to všetko robil? V zápätí odpoveď - pre seba. Som mladý, život ide ďalej, nechcem si ho skaziť.
Stíchli sme nad pohárikom minerálky. V jeho rukách dohárala cigareta. „Nie, nejdem ešte domov,“ povedal a utrel si spotené čelo. Ostal zamyslený sedieť v cukrárni. Bola to pre neho ťažká spoveď.
DAGMARA