Do 2. polčasu, do ružomberskej brány, miesto Ľuboša Hajdúcha išiel František Okoličáni, ktorý mal v Dunajskej Strede svoju corgoňligovú premiéru.
„Začalo ma pichať v chrbte. Tá bolesť mi strieľala až pod lopatku,“ vysvetľoval Hajdúch svoj predčasný odchod z ihriska.
Bol to následok nejakého súboja či stretu s protihráčom?
- Nie. Už v autobuse sa mi chrbát ozýval. Čím ďalej, tým viac sa to však zhoršovalo. S tým by som sa dokázal ešte popasovať. Mne sa, navyše, aj zle dýchalo a v posledných desiatich minútach prvého polčasu sa mi zahmlievalo pred očami. Nič iné mi nezostávalo, len sa pýtať dole.
Sledovali ste potom zápas z lavičky?
- Nie. Celý druhý polčas som ležal v šatni. Informácie o dianí na trávniku som dostával od maséra Joža Hromku.
Čo poviete na prvý polčas, keď ste stál medzi žrďami?
- Bolo to super, že sme sa ujali vedenia. Škoda, že sme sa úplne stiahli. Do našej šestnástky lietali centre, domáci mali aj nejaké šance a napokon prišla jedna hlavička a bolo vyrovnané.
Vaše pozápasové pocity?
Jednoducho, značné sklamanie. Dať vonku dva góly, hrať v nevídanej početnej prevahe a ani nezremizovať, to je smutné.
(SVR)
