V Červenom kúte pred Kráľovou Lehotou stojí päťmetrový Jánošík s valaškou. Z topoľového dreva ho vyrezal Jakub Moravčík.
Kúsok od Jánošíka stál druhý, menší, asi trojmetrový. Z diaľky vyzeral, ako keby si obhrýzal nechty. Prsty v ústach mal však preto, lebo pískal. Aj jeho vyrezal Jakub Moravčík. Našli sme ho v neďalekej bývalej židovskej pivnici, z ktorej bude vínna. Zatiaľ v nej však bol iba on, jeho pomocník a šesť veľkých klátov. „Štyri sú topoľové, dva dubové a do každého vyrežem jednu sochu. Možno zbojníka, možno pastiera alebo Slovenku, ešte neviem. Budú tu stáť v nadživotnej veľkosti ako piliere a podopierať pivnicu,“ prezradil mladý rezbár. Päťmetrový Jánošík s valaškou je zatiaľ najväčšia socha, ktorú vyrezal. Najťažšia váži viac ako šesť ton. Je to súsošie murárov a môžete ho vidieť v Liptovskom Petre. Veľkých drevených sôch urobil Jakub doteraz asi pätnásť, malé neráta. Na to, že má iba 24 rokov, je to úctyhodný výkon.
Učil sa u Slosiarovcov
Jakub Moravčík vyštudoval odbor umelecké a remeselné spracovanie dreva na hrádockej drevárskej škole. Ako maturitnú prácu vyzeral vyše dvojmetrového patróna rezbárov svätého Jozefa, ktorý stojí dodnes vo vestibule školy. Rezbárčine sa priúčal u Petra Slosiara v Liptovskej Porúbke. „Bol to výborný rezbár a skvelý človek, bývalý bača, ktorý zaviedol u nás prvé strojové dojenie oviec. Do jeho dielničky som chodieval veľmi rád. Naučil som sa tam robiť prvé lyžičky a črpáky. Učil som sa hlavne od jeho synov Petra a Miroslava, obaja sú rezbári,“ povedal Jakub. Spýtali sme sa ho, či sa dá rezbárčinou uživiť. „Živím sa ňou, odkedy som skončil školu. Zo začiatku to bolo ťažké. Bol boj o zákazníka a ja som mal nevýhodu, lebo bol mladý, nikto ma nepoznal. Veľa som sa nachodil, ale teraz už prídu aj za mnou. Postupne som si zarobil na rezbárske náradie, kúpil som si lepšie dláta, pílu, niečo som dostal pod stromček.“
Bača s ovcovu aj na latríne
Zaujímalo nás, kedy Jakub vystrúhal svoje prvé umelecké dielo. „Umelecké dielo to nebolo, pokúšal som sa urobiť hlavu baču. Vystrúhal som ho rybičkou ešte na základnej škole. Potom som urobil Jánošíka a baču, ktorý nesie na pleci ovcu. Mám ich doteraz odložené na pamiatku.“ Vyzeralo to tak, že na bačov a Jánošíkov je Jakub zaťažený. „Je pravda, že som ich urobil viac a robím ich rád, ale nie som na nich zaťažený. Robím aj modernejšie veci, o tie však nie je až taký veľký záujem. Väčšinou chcú ľudia bačov a ľudové motívy, ktoré sú pre Liptov typické. Raz chceli, aby som vyrezal ženu pod sprchou, ale nakoniec z toho vznikol bača na latríne.“ Videli sme ho a veľmi sa nám páčil. Jakub Moravčík vyrezal aj skokana na lyžiach. Nie náhodou. Trinásť rokov totiž skákal na lyžiach a išlo mu to dobre. Má dve bronzové medaily z majstrovstiev Slovenska v skokoch a v severskej kombinácií, zúčastnil sa na mnohých medzinárodných pretekoch. „Vyrezávanie mi pri skokoch na lyžiach veľmi pomáhalo. Po psychickej záťaži, ktorá ku skokom patrí, som si pri vyrezávaní vždy veľmi oddýchol a uvoľnil sa.“ Jakub študoval telovýchovu na Univerzite Mateja Bela, ale tesne pred štátnicou nastal problém, o ktorom nechcel hovoriť a školu nedokončil. Uvažuje však o tom, že na jar to skúsi znova.
Veselé lavičky
Na Jakubových sochách vidno, že ich robí s radosťou. Páčili sa nám nielen jeho sochy, ale aj drevená fotelka urobená z jedného kusa dreva či nevšedné lavičky. Jednu zdobil napríklad kráľ, druhú Jánošík. Urobil aj asi metrového Ježiša Krista a má v pláne vyrezať Betlehem. „Bývam v bytovke v Liptovskom Hrádku, ale robiť drevorezbu v byte je dosť ťažké a nepraktické. Preto som si postavil vlastnú rezbársku dielničku. Pomaly som si na ňu našetril a práve ju dokončujem v Liptovskej Porúbke. Teším sa, že na rok už budem vo svojom. Chcel by som si postaviť malý drevený domček - zrub a všetko vo vnútri aj okolo ozdobiť drevom. Ale to budem musieť asi ešte dlho šetriť alebo si vezmem hypotéku.“ Kým sme sa pred pivnicou rozprávali, Jakubov pomocník v nej niečo majstroval. Zrazu pribehol s tým, že zlomil dláto. „Ticícpäťsto korún vitaj,“ vzdychol si Jakub, ale nevyzeral nahnevaný. „Čo už, musím ísť makať, aby som zarobil na nové,“ poznamenal s úsmevom a ponáhľal sa do pivnice, aby jeho pomocník v pracovnom zápale nezlomil ešte jedno.
(BEA)
