Ich jediná dcéra je na vozíčku. No nesťažujú si. S nepriazňou osudu sa rozhodli popasovať. Podarilo sa! Hendikepovaná Mária sa zaradila do života. Tancuje v súbore mažoretiek, chystá sa na strednú školu a jej život môže byť príkladom aj pre zdravých.
Rodina Gazdíková mala po narodení Márie dve možnosti. Zalamovať rukami a plakať nad svojím dieťaťom, alebo sa pozbierať, začať pozitívne myslieť a každodenným úsilím spraviť pre svoje jediné dieťa maximum. Vybrali si druhú možnosť.
Rozhodli sa s osudom popasovať
Vedela som, že to nebude ľahké. Manželovi som povedala, že si môže vybrať. Buď ísť do toho s nami alebo to radšej vzdať na začiatku. Takmer sa na mňa nahneval, vraj čo si o ňom myslím. Keď mala Mária desať rokov, zniesol ju na chrbte zo Skalnatého plesa. Túry v Tatrách máme radi všetci. Máriu po hor– ských chodníčkoch nosíme na rukách ako princeznú,“ hovorí s úsmevom na tvári Mirka Gazdíková, matka štrnásťročnej dcéry.
Gazdíkovci sa často smejú. Pri pečení, varení, prechádzkach, ba dokonca aj vtedy, keď Mária spadne z vozíka. „Raz sme sa ponáhľali do školy. Tuším to bolo v prvý školský deň. Hneď vo dverách sa dcérka z vozíka zviezla na zem. Obidve sme sa začali smiať. Rodičia ani deti nechápali, prečo sa smejeme,“ spomína Mária.
Vozičkári chcú žiť tak ako zdraví ľudia
Tak ako zdravé tanečnice, aj Mária s plnou vážnosťou chodí na tréningy a spolu s ostatnými mažoretkami sa pripravuje na vystúpenia. „Nedávno sme súťažili v Prešove. Mária vystupovala v galaprograme. Porotcovia najskôr váhali, či majú pustiť do súťaže dievča na vozíčku. No keď videli, ako jej to ide, povolili jej to. Mária je prvá a zatiaľ jediná mažoretka na invalidnom vozíku, ktorá takto verejne vystúpila. Veľká vďaka patrí trénerke Andrejke Bystrianskej, ktorá Máriu pripravuje. Berie ju ako ostatné dievčatá a jej kamarátsky prístup Máriu povzbudzuje učiť sa nové veci. Mnohí ľudia si ešte neuvedomujú, že vozičkári, tak ako zdraví ľudia, potrebujú tancovať, športovať, chodiť do školy či na nákupy. Naša rodina je vlastne v tomto smere priekopníkom. Dlho sme bojovali za to, aby Mária mohla chodiť do školy pre zdravé deti. Aby sme jej dali šancu zaradiť sa do zdravého kolektívu. Dnes už môžeme so stopercentnou istotou povedať, že to bolo múdre rozhodnutie. Máriu to posunulo dopredu. Chodí do deviatej triedy, zvláda učivo, už štvrtý rok tancuje ako mažoretka, má svoj názor a chystá sa na ekonomickú školu,“ povie Mirka Gazdíková, matka Márie.
Ich spoločným a najväčším cieľom je odbúrať v ľuďoch predsudky k hendikepovaným. Niekedy to býva ťažké.
Mária na sebe usilovne pracuje
Mária na narodila chorá. Bola vytúženým bábätkom. Najskôr si lekári mysleli, že prekonala mozgovú obrnu. Neskôr usúdili, že to budú svaly a kĺby.
„Tých diagnóz bolo veľa. Mala povykrúcané nožičky aj ručičky a dlho s nimi nehýbala. Sedieť a liezť sa naučila, keď mala rok a dva mesiace. S manželom sa pamätáme na to, ako by to bolo dnes. Bol to úžasný pocit. Pre nás to znamenalo výrazný krok k lepšiemu,“ spomína Mirka. Jej dcéra má v rodine oporu aj zázemie. Rodinný dom je bezba– riérový, mama chodí s Máriou každý deň do školy. „Niekedy si tam už pripadám ako inventár. Kým dcéra sedí na vyučovaní, ja pomôžem s nástenkou alebo popolievam kvety.
„Uvedomujem si, že môj život je iný ako mojich rovesníkov. Vozík ma obmedzuje, no nie natoľko, aby mi bránil žiť. A ja žijem a teším sa z každej maličkosti. Z tancovania, dobrej známky, plávania, posedenia s kamarátmi. Toto leto som po prvý raz videla more. Vidíte, splnil sa mi ďalší sen. Chodím do deviatej triedy. Doteraz som takmer každý deň trávila s mojou mamou. Bola a je pre mňa strážnym anjelom. Mojím vzorom. A otecko tiež. Viem, už čoskoro príde tá chvíľa, keď sa budem musieť naučiť byť samostatná. V Bratislave je škola, ktorá je akoby stvorená pre mňa. Môžem tam dokonca aj tancovať. Chcela by som pokračovať v mažoretkách, ale lákajú ma aj spoločenské tance. Bude to drina, ale ja som na ňu zvyknutá. V pondelok poobede mám rehabilitáciu, v utorok tréning mažoretiek, v stredu cvičím doma, vo štvrtok mám masáž a angličtinu, v piatok opäť mažoretky. Bez práce predsa nie sú koláče,“ povie talentované dievča. Najviac sa vraj teší na bračeka či sestričku, ktorú si jej rodičia naplánovali na budúci rok. Privítala by aj koňa.
Hovoria si, že sú správne bláznivá rodinka
„Ale asi by som mu nemohla venovať toľko času, akoby som chcela. Mali sme psíka, ale celé dni bol sám, a preto trpel. Radšej sme ho podarovali jednému pánovi. Na súrodenca sa teším. Je mi jedno, či to bude chlapec alebo dievča. Len aby to bolo zdravé dieťa. To je najdôležitejšie. S rodičmi si zvykneme hovoriť, že naša rodinka je tak správne bláznivá. Prajem si, aby taká ostala naveky,“ dodá rozumné dievča.
Jej vytrvalosť a odhodlanie môžu byť príkladom pre mnohých zdravých. Súdržnosť rodiny tiež. Mária je príkladom toho, že tam, kde je vôľa, láska aj smiech, choroba nemusí byť len odriekaním a prežívaním.
ZITA SURÁKOVÁ