Problémom Slovenska v oblasti zamedzenia nadmerného požívania alkoholických nápojov je ich predaj mladistvým či časté navštevovanie pohostinských zariadení neplnoletými osobami. Pri riešení tejto problematiky je ešte zložitejšie aj niečo iné – čo s opilcami, ktorí tvoria nežiadúci kolorit našich miest, čo s ľuďmi pod vplyvom alkoholu, ktorí vyspávajú opicu na lavičkách v parkoch, pri autobusových zastávkach či pred obchodnými centrami. Práve oni sú totiž nežiaducim príkladom pri výchovnom pôsobení na mladých.
Kým predaj a ponuku alkoholických nápojov mladistvým postihuje zákon, opilcov z ulíc miest sa už poriadne dlho nevieme zbaviť. Veď posledná záchytná izba bola na Slovensku zrušená (v Trnave) pred štyrmi rokmi a dosiaľ sa nenašiel nový model ich fungovania. A ako za tejto situácie problém opilcov riešia v Ružomberku?
„V ľahších prípadoch sa snažíme opitú osobu „prebrať“ a dopraviť domov. Prípadné budenia verejného pohoršenia rieši hliadka mestskej polície blokovou pokutou až do výšky tisíc korún (33,19 €). V ťažších prípadoch privoláme rýchlu zdravotnícku pomoc, ktorá rozhodne, či „zdravotný stav pacienta“ (opilca) je nutné riešiť prevozom do zdravotníckeho zariadenia,“ povedal Libor Kraft z ružomberskej mestskej polície. Zároveň dodal, že problémy tohto druhu by vyriešilo znovuvytvorenie záchytných izieb.
Kto by ich však mal zriadiť a prevádzkovať? Policajti, samospráva, zdravotnícke zariadenia? Každý zo spomínaných subjektov palcom ukazuje na toho druhého. Štátni policajti tvrdia, že „starostlivosť o opilcov“ nemajú v náplni práce a nie sú za danú situáciu zodpovední dovtedy, kým človek pod vplyvom alkoholu nespácha trestný čin. Navyše, nemajú ani vozidlá, ktorými by zabezpečovali prevoz opilcov do záchytných izieb.
Samospráva nemá finančné prostriedky na to, aby otvorila záchytné izby a prevádzkovala ich. Argument politikov, že zákon neurčuje výšku poplatku za pobyt v záchytnej izbe, a tak samospráva si môže určiť takú hranicu, aby bol rozpočet vyrovnaný, je scestný. Z minulosti možno prejudikovať, že približne za jednu tretinu pobytov v záchytnej izbe sa nepodarí vymôcť peniaze, pretože opitý nocľažník bol z kategórie bezdomovcov či sociálne najslabšej vrstvy obyvateľstva. Navyše, štátni policajti i samospráva majú jeden spoločný problém – zabezpečenie odborného dozoru (lekára) v záchytnej izbe, ktorý by pri zdravotných komplikáciách dokázal odborne zasiahnuť.
„Aj z týchto dôvodov si myslím, že záchytné izby by mali byť súčasťou zdravotníckych zariadení. Bolo by to najideálnejšie riešenie,“ vyslovil svoj názor L. Kraft, ale zdravotníci s ním určite nebudú súhlasiť. Ich argumenty sú vo všeobecnosti známe: opitý človek nie je chorý, zdravotníctvo nemá financie na omnoho dôležitejšie veci, ako sú záchytné izby, sanitky nie sú určené na to, aby zvážali opilcov a prípadne kvôli tomu by zdravotníci nechali zomrieť človeka, povedzme, po náhlej srdcovej slabosti. Navyše, ako by sa opilec do záchytnej izby dostal? Zadržať podnapitého človeka predsa môže len štátna polícia.
Takže niet toho, kto by financoval a prevádzkoval záchytné izby, ktoré okrem Slovenska fungujú prakticky vo všetkých stredoeurópskych štátoch. Dnes záchytku môže prevádzkovať iba zdravotnícke zariadenie a jej zamestnancom musí byť lekár. Ministerstvo zdravotníctva toto nariadenie navrhuje zrušiť, ale alkohol je štátom akceptovaná droga a ten, kto ju akceptuje, musí garantovať zdravie. V princípe je to ten istý problém ako v prípade infekčných chorôb, pri ktorých štát garantuje a financuje opatrenia, aby nedošlo k ich rozšíreniu (v niektorých prípadoch dokonca aj legislatívne).
Z takto formulovaného záveru je zrejmé, že záchytné izby by mal financovať štát zo svojho rozpočtu. A bolo by po probléme.
JÁN SZABÓ
