Udreli mrazy a pre bezdomovcom nastali ťažké časy. Často postávali a žobrali v Liptovskom Mikuláši pred obchodnými domami. Ale v poslednom čase akoby ich bolo menej. „Nevidel som ich tu už dosť dlho. Možno zamrzli alebo odleteli do teplých krajín. A prečo ich vlastne hľadáte?“ povedali nám v jednom obchodnom dome.
Oslovili sme niekoľkých ľudí a spýtali sa ich, aký k nim majú vzťah. „Raz som jednému dala jabĺčko. Povedala som mu, že vitamíny sú lepšie ako víno. Niečo zamrmlal a zahodil ho. Tak som si povedala, že im už nedám nič,“ vyjadrila sa jedna staršia pani. Najčastejšie odpovede zneli: „Je mi ich ľúto, človek nikdy nevie, či neskončí na ulici. Občas im dám nejaké drobné. Nevšímam si ich. Majú zdravé ruky aj nohy, nech si zarobia. Mne tiež nikto nič nedá zadarmo. Sú to paraziti. Nechce sa im robiť. Netreba im dať nič, aj tak všetko prepijú...“
A čo na to bezdomovci? Dvoch z nich stretávame často a pri čaji s rumom nám čo-to o sebe porozprávali.
Paraleny nepomohli, vyliečil sa po svojom
Jožo žije vonku asi desať rokov. Časť domu prepísal na brata a on ho vraj potom vyhodil. Prespáva, kde sa dá. Raz sa nám posťažoval, že je chorý. „Bol som aj v nemocnici. Odpadol som, šerifovia ma museli dvíhať zo zeme a volať sanitku. V nemocnici mi dali infúzky a o dva dni ma poslali preč. Ja už neviem, či mám žiť, alebo radšej zdochnúť. Hlava ma bolí, dal som si už tri paraleny a nič,“ zúfal si. Podozrievali sme ho, že paraleny zapil alkoholom, lebo sa mu leskli oči. Ale povedal, že to od horúčky. Vybrali sme sa teda na Spiškú katolícku charitu a vypýtali si teplomer. Horúčku nemal. „Možno mám vnútornú,“ povedal a strčil si teplomer pod pazuchu ešte raz. Výsledok bol ten istý. Na charite mu dali teplé nohavice, ponožky a vetrovku. Vypýtal si ešte „dvacku alebo stovku“ a rozlúčil sa so slovami: „Tak zbohom, možno sa už neuvidíme.“ Ale stretli sme sa na druhý deň. Mal dobrú náladu a spod bundy mu vytŕčala nedopitá plastová fľaša s vínom. Tešili sme sa, keď sme ho neskôr stretli upraveného a povedal, že má prácu.
Keď sme ho videli po čase, zase bol „chorý“ a leskli sa mu oči. Na charitu chodieva často. Kde v súčasnosti prespáva, sa nám nepodarilo zistiť. Do nocľahárne ísť nechce, najradšej by bol, keby mu mesto dalo byt. Vraj by platil nájom aj päťsto korún.
Dunčo mu nechýba, má chuť na sladké
Jožov kamarát Ivan je v súčasnosti v nemocnici. Spadol a zlomil si nohu. Na ulici žije už dlhšie ako Jožo. Z domu odišiel údajne preto, lebo švagriná ho neznášala a stále do neho rýpala. Sedával pred obchodmi, kľačal pred kostolom a žobral do klobúka, ktorý volal Dunčo. Niekdy nás požiadal o peniaze, inokedy o cigaretu, kuracie krídelká či dve paradajočky. Rád rozprával a filozofoval. Sebakriticky priznal, že „za to, ako žijeme, si na sedemdesiat percent môžeme sami.“
Navštívili sme ho minulý týždeň v nemocnici. Tento raz mu však do reči veľmi nebolo. „Nervózny som ako pes a zarastený ako vlk. Potreboval by som niečo na holenie, papuče a niečo sladké. Podporu mám na pošte, 1800 korún (asi 60 €), ale nemôžem si ju ísť vybrať. Nič ma nebaví, všetko je na h.... Do štyridsiatky mi nebolo nič. Potom som si zlomil ruku. Keď som brigádoval v Poprade, padlo mi na nohu železo a museli mi odrezať prst. A teraz toto. Operovali ma, v nohe mám železá, nemôžem s ňou hýbať a bolí to ako fras. Dávajú mi lieky aj injekcie. Kam pôjdem s barlami, keď ma pustia, neviem.“
Nocľaháreň odmietol, ale útulok sa mu celkom pozdával. Možno by rád zmenil svoj život, ale nevie ako na to. Dva týždne už nefajčí a nepije a Dunčo mu vraj nechýba.
