Okrem nocľahárne pre bezdomovcov je v Liptovskom Mikuláši aj útulok v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja. Nachádza sa na Nábreží A. Stodolu v rodinnom dome. Dom je majetkom mesta, ktoré ho poskytlo do bezplatného nájmu Vyššiemu územnému celku Žilina. Útulok ma kapacitu desať miest, je iba pre mužov a v súčasnosti je plne obsadený. Poplatok za jeden deň je 21 korún, ale platia ho iba tí, ktorých mesačný príjem je viac ako 1,2-násobok životného minima. Keďže nik z obyvateľov útulku momentálne taký vysoký príjem nemá, nik za ubytovanie neplatí. Väčšinou poberajú iba sociálne dávky. „Snažíme sa im pomôcť nájsť prácu, ale je to ťažké. Niektorí majú iba základné vzdelanie a dnes majú problém zamestnať sa aj vysokoškoláci. Na pohovoroch sa ich pýtajú aj na bydlisko a predchádzajúce zamestnanie. Keď povedia, že bývajú v útulku, väčšinou dostanú odpoveď: Dáme vám vedieť. A už sa neozvú. Niektorí chodia na dobrovoľnícke aktivačné práce, jeden pán chodí na počítačový kurz," prezradila sociálna pracovníčka Zuzana Staroňová.
V útulku bývali aj takí, ktorí si prácu našli a podarilo sa im dostať zo zlej životnej situácie. Prechodný domov v ňom našli ľudia z rôznych sociálnych skupín. Niektorí prišli z väzenia, iní z ulice, ale ocitli sa v ňom hazardní hráči, feťáci, úradníci, ľudia s vysokoškolskými diplomami a podnikatelia. Svoje problémy začali často utápať v alkohole a postupne prišli o všetko. O rodinu aj priateľov. Alkohol je v útulku, ktorý volajú aj azylový dom, prísne zakázaný. Muži si v ňom sami varia, perú, žehlia aj upratujú. Všade bolo čisto. Ustlané postele, na stole kvety a noviny, na stenách obrázky, na poličke televízor.
„Sú tu ľudia s rôznymi osudmi, ktorí prežili ťažký život a všeličo majú za sebou. Ale sú slušní, dokážu spolu vychádzať a správať sa ako špecifická rodina. Musia dodržiavať určité pravidlá. Keby boli neprispôsobiví, nespoľahliví a konfliktní, nemohli by tu byť. Väčšinou sú dobrí, len alkohol a skupina ľudí, do ktorej sa dostali, zmenilo ich charaktery. Mali by tu síce byť maximálne tri mesiace, ale ak nie je iné riešenie a nemajú kam ísť, sú tu aj dlhšie. Každý prípad posudzujeme individuálne,“ povedala Zuzana Staroňová.
Najdlhšie je v útulku Karol. Býva v ňom už ôsmy rok. Je na čiastočnom invalidnom dôchodku, rodičia už nežijú, manželka ho opustila, deti nemá. „Nemám sa na čo sťažovať, je mi tu dobre,“ povedal. Jano prišiel do útulku prvýkrát pred troma rokmi z nemocnice. Odmalička bol sirota, občas ho prichýlili príbuzní. Prespával v Okoličnom pri verejných záchodoch a nebyť sestry Júlie z Domu svätej Kláry Charitas, asi by tam zamrzol. Keď sa dozvedela, že tam leží, išla poňho vlastným autom a zaviezla ho do nemocnice. Mal zápal pľúc. Postarala sa, aby z nemocnice nešiel znovu na ulicu, ale do útulku. Strávil v nich Vianoce a bol to vraj najkrajší deň v jeho živote. Po čase z útulku odišiel, ale znovu sa do neho vrátil.
