Šesťdesiatnik Július Vykysalý lieta na bezmotorových lietadlách už viac ako tridsať rokov. V roku 1973 si urobil základné skúšky, aby mohol pilotovať lietadlo. Na svojom konte má už 1 300 letových hodín a nalietaných 36-tisíc kilometrov.
Je jedným zo štyridsiatich členov Aeroklubu Ružomberok. Klub vlastní tri motorové lietadlá a päť vetroňov, v rámci neho existuje aj klub súkromných lietadiel a motorových závesných klzákov.
Ako ste sa dostali k lietaniu?
- V začiatkoch aeroklubu v 50. rokoch lietala mamina sestra Marta. Starý otec Štefan Mudrončík hrával futbal a založil prvý futbalový klub v Ružomberku Concordia, ktorý sa spomína aj v Storočnici futbalu v Ružomberku. Otec bol v predvojnových rokoch členom Masarykovej leteckej ligy, takže predpoklady na lietanie som zdedil. Spomínam si, že ako dieťa ma rodičia viezli v kočíku, vtedy ešte prašnou cestou, popod Mních na prvý letecký deň do Liskovej. Neskôr som staval letecké modely. Raz sme s kamarátmi zablúdili v Liskovskej jaskyni. Keď sme sa po čase šťastne vymotali šikmým komínom hore pod Martinčekom, sledoval som štarty klzákov za navijákom na blízkom letisku. Vtedy som sa rozhodol, že budem lietať, lebo som už nemal chuť blúdiť v podzemí. Neoľutoval som to, aj keď som pre tento šport obetoval veľa. Vidieť však z výšky zasnežené Tatry a letieť stovky kilometrov letom orla ponad krajinu vyvoláva obrovské emócie. Stalo sa mi aj, že som do vysielačky zanôtil: „Najkrajší kút v šírom svete je moja rodná zem...“ Ako mládenec som dvakrát vystúpil na Gerlach, ale pozerať sa na Tatry zhora, je jedinečné.
Ako by ste zhodnotili obdobie od veľkonočných sviatkov, keď bol začiatok sezóny, do konca októbra?
- Sezóna tohto roku začala medzinárodnými pretekmi Pribina cup v Nitre. Ďalšie preteky boli v Prievidzi v polovici apríla FCC Gliding 2008, tiež za silnej účasti zahraničných pretekárov. Na nich som sa zúčastnil na celolaminátovom klzáku Cirrus. Počasie vyšlo a, čo sa dlho nestalo, na pretekoch nám „pískli“ dvakrát dlhé trate. Pre kombinovanú triedu 600 kilometrov a pre klubovku 500 kilometrov. Druhá, takzvaná diamantová disciplína, bola vhodne zvolená. Let mi trval sedem a pol hodiny. Krízu som mal pod Nowym Targom, kde som sa dostal nízko, asi 500 metrov nad terén, pričom hornú hranicu sme mali 2 700 metrov nad morom. S hrôzou som pozeral na úzke políčka, kde by som mohol v núdzi pristáť. Východne od colnice v Jablonke je lesík, kde som našiel stúpanie jeden meter za sekundu a vydrel som výšku, ktorá mi stačila na prekĺzanie na našu hranicu, kde je vhodný terén na pristátie. Predhorie nad Zubercom bolo ohrievané slnkom zo západu a našiel som tam dobré stúpanie a v domácom teréne som siahol na doletový stupák pri Veľkom Choči a zrovnal som klzák na kurz do Prievidze. Prehliadol som si hrebeň, kde sme v zime robili s priateľmi lyžiarsky prechod pod Borišov a cez Ploskú do Liptovských Revúc.
Ďalšie preteky ste absolvovali v Martine...
Na pretekoch Fatraglide 08 v Martine sme odietali desať disciplín. Za zmienku stojí polygón, 406,0 km letený v horskom teréne z Martina na Niedzicu v Poľsku za Pieninami. Je to bývalá slovenská obec, rodisko Michala Dočolomanského, ktorý v Martine skúšal začiatky plachtenia. Odtiaľ viedla trasa na Cígeľ a späť do hôr na Chopok. Tam som dokonale využil domáci terén a doslova po dlhej bitke v muldách pod Chabencom som vystúpal nad hrebeň a tesne na úrovni hrebeňa som preťal kruh s polomerom 500 m na vrchole Chopka. Ešte ma čakala otočka v Dolnej Štubni a doklz do Martina. Slnko už bolo nízko nad Martinskými hoľami a tieň už padal na dolinu. Dolet bol dramatický, lebo už neboli žiadne stúpania. Martin bol ďaleko a rezerva výšky sa míňala. Ešte som mal preletieť vršok, kde je skanzen a potom už terén klesá k letisku. Cieľ sme mali kruh 3 km od letiska. Kruh som preťal, ale bol som nízko nad terénom. Ďalej za cestu do Dražkoviec som nevidel, tak som volil pristátie do terénu. Vpravo bok, vysunúť podvozok a brzdiace klapky a cup do ďateliny v miernom svahu. Nesvietilo slnko a už padla rosa. Po ôsmich hodinách letu som sa prvý raz napil Fatry a zapol mobil. Vzápätí na to mi zvonil. To už riaditeľ pretekov vyhlásil po mne pátranie. Doleteli sme traja.
Po dramatickom pristátí do ďateliny v Martine ste súťažili na majstrovstvách Slovenska v Partizánskom. Ako sa vám na nich darilo?
- Trate priali viac domácim, aj keď rovinách termika končila a prvé tri disciplíny sme nebodovali, lebo nedoletelo dosť pretekárov nad 100 km. Keď nám dali trať hore k Chopku, tak som si polepšil na jedenáste miesto, ale pristátie do terénu pri Topoľčanoch v predposlednej disciplíne ma vyradilo z možnosti lepšieho umiestnenia. Umiestnil som sa na 17. mieste z tridsiatich štyroch pretekárov.
Pred pár týždňami orly zatvorili nebo, skončila sa sezóna plachtenia. Robili ste na záver sezóny v klube nejakú akciu?
Podľa zvykov a kalendára sa ovce na Mitra (Demetra) z hôr zháňajú. V Liptovských Sliačoch už 25. októbra rozpustili salaš a v aeroklube sme v ten deň fazuľovicou zatvárali nebo. Možno v Liptove pribudne ďalšia pranostika, že „na Mitra orly nebo zatvárajú“. Letisko bolo bez prevádzky a pár členov obdivovalo krúženie trojice orlov priamo nad hlavami vo výške asi 200 metrov. Vedia využiť aj nepatrné stúpanie ohriateho vzduchu, aby bez mávania krídlami stúpali a získanú výšku použili na preletenie k ďalšiemu stúpaniu rýchlym letom. Vystúpali krúžením asi 100 metrov, keď sme zbadali ďalšiu dvojicu, ktorá ich podletela do stúpavého prúdu. Ďalekozrakejší hlásili, že tam letia ďalší a ďalší. Zleteli sa mladé orly, hádam z celého Liptova a Tatier, stúpali spoločne ako na skutočných závodoch vetroňov a odlietavali smerom na Veľkú Fatru. Onedlho sme pozorovali od letiska skupinu ôsmich orlov, ktoré sa vracali a mierili smerom na východ.
Prečo sa mladí vytrácajú z tohto športu?
- Aj my v klube si kladieme túto otázku, lebo nemáme prílev mladých adeptov, ktorí by sa priučili tvrdej plachtárskej drine v našich horách.
Ale na dosahovanie dobrých výsledkov treba asi roky driny?
- O kvalitách pilotov z hornatého severu Slovenska svedčí to, že slovenskí reprezentanti Viliam Kubovčík z Popradu obsadil na majstrovstvách sveta v štandardnej triede v roku 2006 štvrté miesto a Jozef Kožár z Martina bol tento rok piaty na majstrovstvách sveta v klubovej triede v talianskom Rieti, kde sa lietalo práve v hornatom teréne. Obaja sú už päťdesiatnici. O tom, že plachtenie vyžaduje vyzretých pilotov svedčí, že družstvo reprezentantov USA má priemerný vek šesťdesiat rokov
Na pretekoch vetroňov je organizovaný štart? Ako to vyzerá?
- Na pretekoch sú dve skupiny vetroňov, je ich asi osemdesiat. Zoradené sú v piatich radoch vedľa seba a počas hromadného vzletu ich do výšky 600 metrov roztiahnu na 40-metrových lanách motorové lietadlá. Trvá to asi 50 minút. Často je vzduch prehustený vetroňmi a piloti musia lietať podľa pravidiel, dodržiavať smer krúženia a rozostupy. Pred rokom som bol v Prievidzi blízko miesta, kde sa zrazili v krúžení dvaja mladí piloti a sledoval som, ako sa rozleteli triesky. Chlapci, našťastie, povyskakovali na padákoch. Padli do lesa, kde ostali visieť na stromoch. Jeden zliezol so zapichnutým konárom v nohe a druhého, ktorý visel na vysokom smreku bez zranenia, musel zachraňovať vrtuľník.
Za obdobie, odkedy lietate, nastali v plachtení určite zmeny. Aké sú moderné trendy?
- Na palubu prenikla informatika vo forme satelitnej navigácie a vreckových počítačov. V kurze sú drahšie špeciálne palubné počítače. Technika umožňuje monitorovať let s presnosťou v metroch a často sa to pri prísnych toleranciách v pravidlách, prejavuje ako súťaž v presnom lietaní a nie ako voľný let, ktorý deklarujú pravidlá leteckej federácie. Hodnota športového výkonu tým však trpí. Vývoj vetroňov prešiel od laminátov do celokompozitných s klapkovou výbavou a pomocnými motormi pre možnosť návratu bez pristátia do terénu. Ich cena je však oveľa vyššia.
Ako vidíte budúcnosť ružomberského aeroklubu a letiska v Liskovej?
Prijatím Slovenska do Šengenu sa otvorili možnosti turistického ruchu, čo sa už prejavilo v tejto sezóne. Aeroklub investoval do vnútornej prestavby priestorov na slušnej európskej úrovni a vstúpili k nám ekonomicky silnejšie subjekty z horného Liptova, ktoré vlastnia nové lietadlo Cessna 176. Prenajali sme priestor Pilot baru súkromnej firme, kde zriadili predajňu horských syrov a podávajú aj brynzové pirohy a halušky celý rok. Slovensko-ruská vrtuľníková spoločnosť si prenajala parkovacie plochy kvôli vhodnej polohe letiska. Letisko sa tak stáva vstupnou bránou do regiónu.
(JVÝ, RED)