Vie vycítiť, kedy a čo treba povedať. Aj ako ukryť slzu, aby sa neskotúľala po líci. Naučil sa to za bránou detského domova. Dnes je jeho najväčším snom nájsť si svoju sestru.
„Neviem, ako vyzerá. Jediné, čo od nej mám, je táto košieľka a rodný list,“ povie. Vyučil sa za čašníka. Má osemnásť rokov a len pred nedávno opustil brány detského domova.
„Viem sa o seba postarať. Chystám sa do Čiech. Tam si ľahšie nájdete prácu, aj ľudí lepšia platia. Nerád rozprávam o živote v domove. Nebolo to tam ľahké. A takým, ako som ja, je tam ešte ťažšie. Dajú vám oblečenie, strechu nad hlavou, jedlo, ale to je všetko. Ak hľadáte lásku, ste na nesprávnom mieste. Možno som tam predčasne dospel, možno som si uvedomil, že rodina je to, čo je u mňa na prvom mieste. Medzi mnou a mojou mamou je obrovská priepasť, ktorá sa už, pravdepodobne, nikdy nezacelí. Ale je to moja mama. Keby ma potrebovala, neobrátim sa k nej chrbtom, ako to spravila ona,“ povie pevným hlasom.
Radúz Horváth patrí medzi tých, ktorí sa rozhodli po tom, ako opustili brány domova, nenariekať nad osudom, ale sa s ním popasovať.
Tvrdí, že chce byť zodpovedný a nerobiť chyby, ktoré robili jeho rodičia. „Nikdy by som svoje deti nedal do detského domova. Už dávno som si určil cieľ. Pracovať, nájsť si svoju sestru a raz dať svojim deťom to, čo sa mne nedostalo. Pri hľadaní svojej sestry potrebujem vašu pomoc. Vyrastá niekde v rodine. Neviem, v akej a kde. Mám jej rodný list. Narodila sa 13. októbra 1994 v Trnave a volá sa Sabina Horváthová. Toto je košieľka, ktorú mi dala stará mama,“ povie Radúz a pohladí košeľu batoľaťa.
Radúz dúfa, že sa medzi našimi čitateľmi nájde niekto, kto pozná jeho sestru. Za akékoľvek informácie, ktoré by mu pomohli nájsť ju, bude vďačný. Pomôžte mu splniť jeho sen.
ZITA SURÁKOVÁ
