ROBO NECHODÍ, HOVORÍ, ŽE SA PRESÚVA, ALE AJ TANCUJE
Detská mozgová obrna mu priniesla diagnózu - život na kolieskach. Už dvadsaťštyri rokov sa snaží prijať túto skutočnosť a zaradiť sa do bežného života ako zdravý človek. Síce nechodí, dokáže sa však voľne pohybovať v básňach. Tie mu dodávajú chuť žiť.
S úsmevom hovorí, že on nechodí, iba sa presúva. S tým istým úsmevom ho môžete stretnúť v piatok alebo v sobotu v jednom ružomberskom bare. Nemôžete ho prehliadnuť, Roba určite nie. Vozičkár na diskotéke, to sa predsa len tak nevidí. Dokonca aj tancuje. Ponorený do hudby do vás občas na tanečnom parkete narazí na svojom vozíku, a keď sa na neho nepekným okom pozriete, povie vám „prepáč“. Taký je na prvý pohľad. Veselý a vysporiadaný so svojím handicapom. Na druhý dotyk zistíte, že úsmev nosí v spoločnosti a so smútkom sa zatvára doma. Tam hľadá útočisko. Uniká do sveta písmeniek a slov. To ho poháňa životom ďalej. „Pri písaní sa cítim slobodný. V básňach sa môžem slobodne pohybovať,“ hovorí telesne postihnutý Róbert Nem-čík z Hrboltovej. Sen postaviť sa na vlastné nohy dosníval vo chvíli, keď sa narodil. Dlho sa nevedel vyrovnať s osudom, ale našiel zmysel života. V tvorivej činnosti.
Píše básne
Poézia mu dáva krídla. Básne píše na jeden dych, napriek tomu, že na ľavej ruke mu funguje len ukazovák. „To nie je problém. Pravá ruka je v pohode. Keď to na mňa príde, zavriem sa do svojej izby, pustím si naplno hudbu a začnem písať. Vtedy sa predo mnou otvorí úplne iný svet. Čas sa spomalí a v tom okamihu žijem len pre slová. Otvorím si srdce a nechám myšlienky voľne plynúť, až kým báseň nie je úplne dokončená. V porovnaní s inými autormi vymyslím najprv názov, od ktorého sa potom odvíja text. Básne dávajú môjmu životu zmysel. Do každej vkladám kúsok svojho srdca, štipku svojej bolesti aj radosti. Chcem, aby niečo po mne zostalo,“ hovorí. Poézia ho nabíja energiou. Dáva mu slobodu a zároveň nádej, že človek na vozíku môže byť rovnako užitočný a slúžiť druhým ako inšpirácia. Tou Robo skutočne je. Kráča proti osudu a nechce sa vzdať. „Nebolo to vždy tak. Blízki ľudia mi pomohli a ukázali, že aj ja sa môžem tešiť z každého rána, do ktorého sa zobudím. Nechcem zostať zavretý medzi štyrmi stenami, preto chodím do spoločnosti. Väčšinu dňa, keď sa dá ísť von, trávim vonku. Som rád medzi ľuďmi,“ rozpráva Robo a nezabudne pri tom pripomenúť, že jeho najväčšou oporou je vlastná rodina a priatelia.
Z fotografa básnik
Vyštudoval odbor fotografia na Strednom odbornom učilišti v Žiline. Práve k strednej škole sa viažu jeho začiatky v písaní. „Profesorke slovenčiny sa páčili moje slohy. Skúsil som teda napísať dve - tri básne. Keď si ich prečítala, povedala mi: "Robo, ty máš veľké srdce. Pokiaľ ho necháš doma, bude to večná škoda." Písaniu som sa však začal venovať neskôr. Chcel som sa vypísať z pocitov a dúfal som, že mi bude lepšie.“ Svoj literárny debut má už za sebou. Kniha básní s názvom: Som to ja? mu vyšla pred dvoma rokmi. Je viac smutná ako veselá, ale nájde sa v nej aj záblesk radosti či nádeje. Predovšetkým je to spoveď citlivej a vnímavej duše autora na vozíčku, ktorý je hladný po živote a túži po láske.
Kniha vyšla v náklade dvestopäťdesiat kusov a dostala sa do regálov malého kníhkupectva. Znamenalo to pre neho viac, ako si možno dokážeme predstaviť. „Keď moje básne dostali knižnú podobu, prežíval som obrovský pocit radosti, lebo som videl, že ľudia, ktorí mi pri tom pomáhali a duševne ma v tvorbe podporovali, ju čítali s veľkým obdivom. Naštartovalo ma to, tvoril som ďalej a začal som sa tešiť na budúcnosť. To som dlho nedokázal,“ tvrdí mladý autor.
Dotkne sa hviezd?
Pred pár mesiacmi dokončil v poradí druhú básnickú zbierku. Prvá bola skôr o ňom, druhá je vraj o ľuďoch a pre ľudí. „O ľu-ďoch, akí sú vedľa mňa a akých by som chcel mať vedľa seba. Už aj ten názov Dotkni sa hviezd predznamenáva, že bude optimistickejšia a viac nadčasová. Chcem, aby oslovila ľudí aj o desať rokov,“ hovorí Robo o svojej druhej knihe. Tá sa zatiaľ vo viazanej forme nevyskytla, v tichosti drieme v zásuvke a čaká už len na sponzorov, ktorí pomôžu, aby dostala knižnú podobu. Robo verí, že to bude čoskoro. „Nejde o to, aby som sa stal známym. Píšem hlavne pre druhých. Chcel by som, aby ľudia okolo nás telesne postihnutých videli a pochopili, akí vlastne sme. Aj my máme dni, keď sa smejeme a radujeme, ale aj také, keď sa nám chce plakať. Sme v podstate na rovnakej lodi. S tým rozdielom, že vy chodíte a my sedíme.“
GABRIELA KUBALJAKOVÁ
