JE NIELEN KARIKATURISTA, ale aj autor komiksov, výtvarník, učiteľ a riaditeľ v jednej osobe. Nikdy nesplynul s davom a neznáša plytkosť. Jeho tvorba nie je brak. Hovorí, že komiks nie je desiata, ktorú zhltneš a bežíš. Kresliť ho sú galeje. František Mráz, rodák zo Žiliny, momentálne obyvateľ Fiľakova.
Vaše prvé karikatúry boli uverejnené v Smene v roku 1970. Odvtedy ich bolo stovky v rôznych iných médiách. Zúčastnili ste sa na mnohých súťažiach doma aj v zahraničí. Aký bol tento rok?
- Na začiatku roka som sa rozhodol: „Žiadne výstavy!” Napodiv, dopadlo to tak, že som vystavoval grafiky v rámci kolektívnej výstavy grafikov Vyšegradskej štvorky v Krakowe, Karvinej, Salgótarjáne a Lučenci. S kolegyňou Janou Bialovou sme mali na jar autorskú výstavu Cesty niekam na hrade v Modrom Kameni a táto výstavná kolekcia je momentálne na slovenskej ambasáde v Londýne, kde sme sa dokonca zúčastnili aj slávnostnej vernisáže. V Hlohovci som vystavoval na kolektívnej výstave Pocta Viktorovi Kubalovi a ďalšiu výstavu máme (Fiľakovčania J. Jacsmenyík, A. Balázs, P. Kovács, J. Bialová) momentálne na úrade Banskobystrického samosprávneho kraja v Banskej Bystrici. Darmo, slovo chlapa musí mať svoju váhu: „Žiadne výstavy!”
Čo pre vás znamená úspech?
- V dnešnom krízovom období je úspechom každé ráno, do ktorého sa prebúdzame živí a zdraví. Ďalším úspechom môže byť i to, že nás počas dňa celkom legálne neokradne nejaká dravá finančná inštitúcia, ako sa to bežne stáva. (Žiaľ, aj mne!) Úspechom je nerozvadená rodina či pohoda v zamestnaní... Ale ak máš na mysli „úspech tvorivý”, jeho meradlom nemusia byť práve nejaké pozlátené ocenenia či diplomy. V prípade karikaturistu je veľkým úspechom už aj úsmev vyvolaný na tvári čitateľa, úspechom je obraz zavesený v obývačke u zná- mych, úspechom je výsledok každého tvorivého počinu, ktorý nekončí na smetisku dejín či v šuplíku zapadnutý prachom...
Mali ste niekedy tvorivé suchoty?
- Suchotám, ako takým, sa úporne snažím predchádzať nezodpovednou životosprávou. Tvorivé suchoty rafinovane obchádzam tak, že moje tvorivo-umelecké aktivity nevisia iba na jednej horolezeckej skobe. Takže si plávam medzi karikatúrou, komiksom, grafikami, obrazmi, a keď mi už ide všetko na nervy, venujem sa svojim koníčkom.
Ako relaxujete?
- Ako mladší mocný muž som „relaxuval” v horách. Dnes, ako už "niemladší, niemocný muž” relaxujem, napríklad, úplne nezmyselne z pohľadu zhŕňania statkov hmatateľných budovaním diorám malilililinkých panáčikov, žijem si... a napokon, každé uchopenie štetca, či ceruzky, či motyky, či kosačky, či televízneho ovládača. To všetko je relax.
Váš najobľúbenejší komiks?
- Z pohľadu toho, koľko v ňom pretieklo krvi - a vôbec, mal skvelú literárnu predlohu, to bol určite komiks V snehu, na nakreslenie ktorého mi dal autorské právo sám pán Peter Jaroš, autor legendárneho hybského zbojníka Pacha či Tisícročnej včely. To už ale slovenský komiks pomaly skapíňal a ani jemu sa nepodarilo pretlačiť ho do tlače. Ale ako „rodič” mám najradšej somráka Serváca, ktorého s prestávkami kreslím už vyše dvadsať rokov, môžem „skrzevá” neho ventilovať svoj neskrývaný obdiv k politickým kreatúram našej doby a v nepodstatnom rade, z pohľadu tých predlhých dvadsiatich rokov, aj vďaka honorárom za neho beztrestne fajčím bez ohrozenia rodinného rozpočtu.
Čo pre vás znamená komiks? Povedali ste, že to nie je desiata, ktorú zhltneš a bežíš.
- Moderný svetový komiks je frajer - napokon, kopec filmo-vých trhákov posledných rokov vznikol práve podľa komikso-vých predlôh - Hellboy, 300, Sin City... Kresliť komiks, to sú však galeje. Komiks je jeden z mála fenoménov, ktorý paroduje sám seba a sám seba znevažuje. Priznajme si, my všetci dôležití, dôstojní a veľavážení, kto z nás by si verejne robil „prču” sám zo seba? Preto ho mám rád. Komiks sa nehrá na niečo vznešené a nedotknuteľné, a predsa je v ňom mnohokrát ďaleko viac profesionálneho majstrovstva a driny ako v tvorbe neomylných akademických určovateľov estetických hodnôt.
Narodili ste sa v Žiline. Ako ste sa dostali do Fiľakova?
- Mňa oveľa viac trápi každý rok otázka, ako sa dostanem aspoň na deň - dva za priateľmi naspäť do Žiliny. Ale už som objavil skvelú taktiku - v lete húževnato a zodpovedne realizujem manželkine predstavy o rekonštrukciách v našom byte a cieľová prémia ma obvykle neminie. Takže možno práve tu je ukryté tajomstvo ohľadom tých tvorivých suchôt - stretnutie s mojimi umeleckými kamošmi a návštevy ich ateliérov ešte vždy zabránili akýmkoľvek tvorivým suchotám.
Ku karikatúram a ku komiksom?
- Danosť hľadať vo veciach bežných skryté inotaje je danosť nenaučiteľná. Tú dostáva karikaturista do vienka od Stvoriteľa. Všetko ostatné, myslím tým schopnosť akýkoľvek nápad adekvátne výtvarne zrealizovať, a tým ho ponúknuť konzumentovi, to už je len vec driny a zodpovednosti, rozvíjania tvorivých schopností. Ja som začal prvé karikatúry kresliť už ako školopovinné dieťa do školských časopisov. Prvé kresby mi uverejnili, keď som mal šestnásť. Žeby som to robil už 40 rokov? Komiks je potom už len nadstavba - rozsiahlejšie nakreslená karikatúra, resp. príbeh. Ale komiks som robil presne tak dlho, ako karikatúru. Teda stále. A možno som mal šťastie v tom, že som vystihol porevolučné obdobie, keď sa komiksu darilo aj na Slovensku a väčšinu toho, čo som si oddrel, mi aj uverejnili. Odvtedy, teda dobrých 10 rokov, je slovenský komiks v kóme. A tu už pomôže iba rana z milosti alebo poriadne dýchanie z úst do úst.
Úspech prišiel hneď?
- O úspechu už v tomto rozhovore aké - také slovko padlo. Ale medzi kmeňovú zostavu Roháča som sa dostal ako Nebratislavčan až po desiatich rokoch účinkovania „na pokusnej vlne”, presne 14. novembra 1979. A to mi v časopise Štart už na jeseň toho istého roku uverejnili osemdielny komiks Leto s ujom Ivanom, ktorý som nakreslil po perfektnom tatranskom lete, keď som s priateľom Feďom (a samozrejme inými exotmi) robil mesiac nosiča na Téryho chatu vo Vysokých Tatrách, spoznal som tatranské legendy ako dnes už nežijúceho šéfa Térynky a spisovateľa Bela Kapolku či nosičského kráľa Laca Kulangu...
Kde vzniká vaša tvorba?
- Keby som odpovedal, že v hlave, tak bezhlaví mi neuveria. Keby som odpovedal, že v pracovni, tak mi bezdomovci neuveria. Nech poviem čokoľvek, nikto neuverí, nech si to vyskúša každý sám. Tvorba, a asi čokoľvek, vzniká z potreby vyventilovať sa. Niekto postaví dom, iný stvorí desať detí, ďalší ukradne zopár miliónikov a niektorí čudáci čmárajú po papieri. Nemôžeme všetci robiť iba deti či byť milionármi.
Ste riaditeľom umeleckej školy. Máte v radoch vašich študentov nástupcov?
- Negatívne nezodpovedateľná otázka. Takže áno! Až budeš jedného dňa robiť rozhovor s nimi, polož im vtieravú otázku: Kto bol Vaším prvopočiatočným pedagógom? Je ale fakt, že niektorí z nich sa stali výtvarnými pedagógmi, iní architektmi, dokonca mám aj Mgr.art-ov. Som na nich veľmi hrdý a čím budú lepší, tým budem hrdší a hrdší.
A čo vaša životná filozofia?
- To som nevymyslel ja, ale pán James Oliver Curwood (prekrásny film o medveďoch podľa jeho knihy Kráľ sivých medveďov): „Najväčším zázrakom života nie je zabiť, ale nechať žiť!”
Aké vzťahy máte so svojimi kolegami karikaturistami?
- Je to presne o tom, aká je dnes doba. Doba kapitalistická. Každý sa musí snažiť po svojom. Pamätám si krásne doby rozkvetu Roháča, keď sa celé noci sedelo a rozprávalo a nebolo sucho a boli sme ako jedna rodina. Z tej generácie už mnohí odišli definitívne (pán Viktor Kubal, Miro Ďurža, Fero Mrázik...), iní jednoducho zostarli a nemajú radi Jožinka (geniálny Jozef Schek), iní sa dali na politiku (Milan Vavro, Oliver Solga) a tí ďalší robia kumšt do úmoru. Pravidelne však chodím do Nového Mesta nad Váhom na Novomestský osteň a vždy, keď sa stretnem s bývalými roháčovcami, mám pocit, ako keby sme sa nikdy ani nerozišli. Sú to tí istí kamaráti a tí istí chlapi. Pravda, sivší, pravda, zrelší, ale Roháčovci. ZITA SURÁKOVÁ
